foto
Prvé básne napísal vo väzení v roku 1909. Od roku 1911 študoval na Moskovskom učilišti maliarstva, sochárstva a architektúry, odkiaľ ho v roku 1914 po jeho prvom verejnom vystúpení vylúčili, o rok debutoval v programovom almanachu skupiny Zaucho verejnému vkusu. Stal sa jedným z najaktívnejších odporcov akademického umenia, útočil na estetiku symbolizmu, ktorý dovtedy udával tón v ruskej poézii. Istý čas sa živil prácou v Ruskej telegrafnej agentúre (ROSTA) ako maliar a textár agitačných plagátov, známych ako „okná ROSTA“. Majakovskij chápal umenie ako nenahraditeľnú účasť na tvorbe sveta, obhajoval nové umelecké formy (s básnikom D. Burľukom udával tón ruského futurizmu), do ruskej poézie vstúpil ako reformátor klasického verša. V predrevolučnej poézii akcentoval vzburu indivídua proti oficiálnym hodnotám vtedajšej spoločnosti. V rokoch 1915–1919, keď žil v Petrohrade, splynul s revolúciami a postupne sa z romantického básnika-rebelanta stala žiariaca hviezda nového režimu. Majakovského básnický talent a tvorivú iskru všestranného umelca (dramatik, satirik, básnik, výtvarník, filmový scenárista, publicista a herec) pohltili oslavy boľševizmu (poémy V. I. Lenin a Chorošo). Zato poémami Milujem či O tom sa zaradil medzi najväčších intímnych lyrikov 20. storočia. Napriek rozporuplnosti kritikov a historikov, ktorí básnikovi vyčítali, že neodmietol ideologické pokušenie, patrí Majakovského tvorba k tomu najlepšiemu v ruskej poézii a literatúre.
Majakovského samovražda zo 14. apríla 1930 v byte v Lubjanskom prejazde je dnes spochybňovaná. V ten večer mala byť v cirkuse premiéra Majakovského hry Moskva horí s nevídanou účasťou 500 hercov. Preložili ju na 21. apríla, avšak v pondelok 14. apríla na plánovanej predpremiére mal byť aj básnik spoločne s filmovým režisérom Dovženkom. Doteraz zostalo nevyjasnené, prečo práve čekista, pridelený štátnou mocou Majakovskému ako ochranka, našiel v básnikovom ďalšom byte v Gendrikovej uličke rozlúčkový list datovaný 12. aprílom. Stopy sú príliš podobné tým, ktoré sprevádzali záhadu smrti ďalšieho veľkého ruského básnika Sergeja Jesenina. Po desaťročiach aj v jeho prípade zlyhala teória o samovražde, ani Jesenin nezomrel z vlastnej vôle a vlastnou rukou. Totalitný aparát nepotreboval nadšených revolucionárov, nepohodlných pre režim sa bolo lepšie a ľahšie zbavovať. Aj za cenu prekrúcania histórie.
