Majakovského americká láska Elly Johnsová a ich dcéra Patricia v Nice v roku 1928. „Je možné, že mamu a mňa odfotil práve Majakovskij,“ spomína Patricia Thompsonová. Na zverejnenie príbehu lásky svojich rodičov čakala niekoľko rokov. Odhodlala sa na to až po páde železnej opony.
Toto leto oslavuje Rusko 110. výročie narodenia básnika Vladimira Majakovského. Na Triumfálne námestie v Moskve sa k jeho pamätníku prišla pozrieť aj 77-ročná Američanka, profesorka psychológie Patricia Johns-Thompsonová. Na futuristického básnika sa podobá nielen črtami tváre, ale aj vysokou postavou. To, že je jeho jedinou dcérou, sa rozhodla priznať len pred trinástimi rokmi.V roku 1990 sa Patricia Johns-Thompsonová stretla s ruskými novinármi. Spolu s ňou začal neznáme súkromie Majakovského ako prvý odhaľovať týždenník Echo Planety.
„Všetko čaká na dozretie času,“ vysvetlila Patricia svoje dlhé mlčanie. „Vzťah mojej matky Elly a Vladimira Majakovského poznačilo to, že žili v dvoch rozdielnych svetoch. Matka sa o mňa bála, musela som jej sľúbiť, že všetko zverejním až po jej smrti. Prvé kontakty so sovietskou stranou som preto začala nadväzovať až v roku 1987. Nešlo mi o to, aby sa svet dozvedel o mne, chcela som, aby ľudia spoznali históriu ich lásky.“
Americká chvíľka poézie
Vladimir Majakovskij rád cestoval a spoznával nové miesta a ľudí. „Mám pocit, že mi to dokonale nahrádza čítanie kníh,“ hovorieval.
Od roku 1922 sa takmer každý rok vybral na nejaký tvorivý pobyt v zahraničí. Bol v Nemecku, Poľsku, Československu, Mexiku, vo Francúzsku, na Kube. Zvlášť rád spomínal na Spojené štáty. Vystupoval tam na mítingoch, prednášal o literatúre, na verejných vystúpeniach čítal svoje básne. V Chicagu sa na jedno jeho vystúpenie prišlo pozrieť 1500 ľudí, ktorí za krátku chvíľu vykúpili 500 kníh s jeho poéziou.
V roku 1925 Majakovskij na večere poézie v New Yorku stretol Elly Johnsonovú. Nasledujúce tri mesiace strávili už spolu. Cestovali, stretávali ruských emigrantov. Majakovskij napísal niekoľko básní a nakreslil aj Ellin portrét - znalci jeho diela o ňom hovorili ako o portréte „nejakej básnikovej známej“.
Jediné stretnutie
Ku koncu pobytu v USA nemal mladý básnik už skoro žiadne peniaze. Elly za svoje posledné úspory kupovala len konzervy, ovocie a chlieb. Napriek tomu jej vraj Majakovskij kúpil pred odchodom stovky nezábudiek a prikryl nimi posteľ. Domov cestoval v stiesnenej kajute štvrtej triedy.
Čoskoro sa básnik dozvedel, že Elly s ním čaká dieťa. Po narodení Patricie tušil, že za oceán sa mu už asi nepodarí dostať, zorganizoval preto stretnutie v Európe.
„V Nice som prvý a posledný raz v živote videla svojho otca,“ spomína Patricia, dnes uznávaná autorka v oblasti rodinnej psychológie. „Bolo to v roku 1928 na Azúrovom pobreží. Mala som iba tri roky, ale obraz otca mi dodnes zostal v pamäti - vnímala som mohutného, vysokého muža, ktorý mal veľmi-veľmi veľké nohy (Majakovskij nosil topánky číslo 46, pozn. autora). Vysadil si ma na kolená, hojdal ma a šteklil. Cítila som, že mal obrovskú radosť a vnútorný pokoj z toho, že sa mohol po rokoch stretnúť s mamou a so mnou. Vtedy iste netušil, že nás vidí naposledy a že jediné, čo nás bude spájať, budú mamine listy do Moskvy.“
Jediný list
Patricia Thompsonová si starostlivo uchováva jediný otcov list pre jej matku, ktorý sa zachoval. Majakovskij ho napísal 26. októbra 1928 v Paríži, pred cestou do Nice. V origináli je zachovaná typická básnikova ortografia i interpunkcia (v písanom prejave neuznával čiarky): „Dve milé rodné Elly. Už som sa po vás celý roztrúchlil. Snívam o tom že by som aspoň na týždeň za vami prišiel. Prijmete ma? Poláskate? Odpovedzte prosím… (Len sa bojím aby toto všetko nezostalo iba snom. Ak sa mi podarí vyberiem sa do Nice v stredu večer.) Trápi ma že rýchlosť a náhodilosť príchodu mi nedala možnosť viac rozdýchať moje líca zdravím. Tak ako by sa Vám to zapáčilo. Dúfam že v Nice sa Vám predstavím v celej svojej usmievajúcej sa kráse. Napíšte prosím rýchlo.
Bozkávam Vám všetkých osem labiek. Váš…“
Bezplatné vyučovanie ruštiny
Listy, ktoré Majakovskij písal Elly do USA, sa postrácali, zrejme kdesi po ceste v Európe.
„O tragédii otca sa mama dozvedela z novín. Bola to pre ňu strašná zvesť, bolo však treba žiť ďalej. Starala sa najmä o moju budúcnosť. Neskôr sa vydala a prijali sme priezvisko Peters. Až keď som mala deväť rokov, rodičia mi povedali, kto je môj otec. Bolo to však naše najväčšie rodinné tajomstvo,“ hovorí dnes Patricia.
A aký osud postihol Elly Johnsovú, Majakovského veľké „americké šťastie“?
„Mama úspešne skončila vysokú školu a až do dôchodku pracovala ako pedagogička. Špecializovala sa na jazyky, učila francúzštinu, nemčinu a ruštinu. Majakovského ani Rusko neprestala mať nikdy rada. Ruštinu bola dokonca ochotná vyučovať bezplatne. Starala sa o jej propagáciu. V Pensylvánii dala dohromady knižnicu, v ktorej sú všetky publikácie o Majakovskom, vydané v USA.“
V júli sa na americkom knižnom trhu objavila Patriciina biografická kniha, ktorú napísala podľa troch magnetofónových kaziet zo spomienok svojej matky. Jej názov: Majakovskij na Manhattane. História lásky.
ĽUDO POMICHAL
FOTO – ČTK a ARCHÍV
