Pre svetoznámeho psychoanalytika Sigmunda Freuda (1856–1939) bol sen vskutku „kráľovskou cestou do nevedomia“. Freudovi prví pacienti si spontánne vybavovali svoje sny a hľadali asociácie k nim. Keď si Freud uvedomil bohatstvo materiálu produkovaného snami, začal skúmať svoje vlastné sny. Na základe toho v roku 1900 sformuloval slávnu teóriu, podľa ktorej je sen naplnením želania a prejavom najprimitívnejších pochodov a obsahov ľudskej duše.
p p p
Pre Carla Gustava Junga (1875–1961), Freudovho žiaka a nemenej významného švajčiarskeho psychoanalytika, sú sny najjasnejším prejavom nevedomej psychiky, ktoré nám ukazujú neprikrášlenú a skutočnú pravdu. Nie všetky sú však rovnako užitočné. Zvlášť ho zaujímali takzvané „veľké“ sny, ktoré sa zjavovali, keď nevedomie bolo niečím vážne narušené. Pokladal za dôležité analyzovať nevedomie nielen podľa jeho prejavov v sne, ale aj podľa fantázií v bdelom živote. Sen bol pre Junga úsilím o ďalší posun vo vývine osobnosti.
