Daniel Hevier si chodieva vymieňať svoje čitateľské skúsenosti medzi deti a medzi mnohými z nich nachádza skutočných spojencov.
len na vnúčatá, jemu to určite neprekáža.
Číta knihy stále fanatickejšie a rád o nich diskutuje.
Prečítať knihu vždy znamená stretnúť sa s niečím novým?
„Myslím si, že človek nečíta iba preto, aby sa stretal nevyhnutne s novými faktami a názormi. Niekedy si jednoducho potrebuje potvrdiť staré platné pravdy. Literatúra je aktuálna aj preto, že narába s tými najstaršími záležitosťami – rodovou pamäťou, hlbokými inštinktmi. Keď chce byť iba ‘nová‘, môže byť smiešna a zastaraná. Našu potrebu noviniek dnes celkom zasýtia televízne správy alebo bulvárne plátky. A na druhý deň je to všetko mŕtve.“
Ľudia vravievajú, že knihy nečítajú, lebo nestíhajú. Aj vám sa to tak zdá?
„Naozaj sa nedá stihnúť všetko. Každý však má možnosť vlastnej vnútornej hierarchie. V mojom rebríčku sú knihy na poprednom mieste. Nemám čas a záujem robiť iné veci, ale, chvalabohu, môžem si dovoliť ten luxus čítať niekoľko hodín denne. Som si istý, že čas strávený s knihou nikdy nie je stratený. Nedá sa vyčísliť, ale má svoju hodnotu.“
Čo vám hovoria prieskumy o čítanosti kníh?
„Takmer to isté ako výsledky konských dostihov. V matematike síce existujú pojmy čitateľ a menovateľ, ale štatistickí čitatelia nič nepomenúvajú. Čísla vypovedajú iba o tom, že toľko a toľko ľudí číta. Ale nie o tom, ako čítajú, čo čítajú a najmä, čo to s nimi urobí po prečítaní nejakej knihy. Mám prestať písať iba preto, že si moju knižku prečítalo dajme tomu 632 ľudí?“
Vaša posledná kniha vyvolala u niektorých čitateľov dojem, že ste sfotrovateli a nič sa vám nechce. Je to tak?
„Možno je to tak, ale beriem to ako pochvalnú reakciu, zdá sa mi, že som dosiahol istý duševný pokoj. Takúto dezilúziu však dokážem pochopiť. Keď si niekto v detstve urobí obraz o autorovi, neskôr ho môže zaskočiť, že už nie je preňho aktuálny. Možno dnes niečo hovorím iným čitateľom. Nepotrebujem sa nasilu presviedčať, aký som stále mladý, svieži, rebelantský, všetkými čítaný. Starnem so svojím publikom, ale to ma zároveň stále omladzuje, pretože prichádzajú stále noví čitatelia.“
Keď publikum starne s vami, znamená to, že ostáva v niečom rovnaké?
„Pre mňa sa mení. Inak by to nebolo zaujímavé.“
A čo keď má publikum naopak dojem, že niekto manipuluje s jeho čitateľskými návykmi?
„Literatúra je do určitej miery manipulácia, ale takpovediac dohovorená. Čitateľ vopred vie, že autor ho chce niekam dostať, niečo mu vsugerovať. To je tajomstvo rozprávačov. Zároveň však čitateľ môže odhaliť manipuláciu s pudmi, nadbiehanie nízkemu vkusu, akési podlizovanie sa. A samozrejme, môže neomylne zavetriť, keď sa z literatúry stane biznis. Ja verím, že knihy čítajú inteligentní a bystrí ľudia.“
Takže podobne by to malo byť aj s tými, čo ich píšu, nie?
„Spisovateľ vie niečo iné ako čitateľ. Mnohé knihy sa nenapísali predsa preto, že by ich autor niečo vedel, ale naopak: niečo sa chcel o sebe i o svete prostredníctvom písania dozvedieť. Predstava, že spisovateľ vie viac ako jeho čitateľ, patrí do hlbokej minulosti. Tento názor je už všeobecne prekonaný.“
V rámci vašej vydavateľskej činnosti sa stretávate aj s detskými čitateľmi. Myslíte si, že cez masové stretnutia ich motivujete k čítaniu?
„Keby som bol televízny zabávač, tak by som sa možno stretal s masami. Našťastie, ja sa stretám iba s ľuďmi. Konkrétnymi, nezameniteľnými. Niekedy sú to ľudia rodu detského. Ja však nie som špecialista na detskú dušu. Mám len tú výhodu, že som dobrých dvadsať rokov bol dieťaťom svojich rodičov a ďalších dvadsať rokov som otcom svojich detí. Ani svoje, ani iné deti som však nemotivoval, aby čítali – a už vôbec nie moje knihy. Iba som im ukazoval svoju skúsenosť. A tá je taká, že čítanie je zmysluplná činnosť, a že kniha predstavuje vnútorný azyl a priestor slobody.“
Čo vás k deťom priťahuje?
„Konfrontácia pohľadov na život. Ja mám určitú skúsenosť a ponúkam im ju. Nie ako recept alebo príkaz, ale ako alternatívu. A oni majú tiež skúsenosť, ktorú ja môžem získať už len sprostredkovane. Dušan Radovič má nádhernú knižku s názvom Vážené deti. Niekedy mám pokušenie vykať im, práve preto, že ich rešpektujem ako osobnosti. Niekedy medzi deťmi vidím malého seba – svoje hľadanie, očakávanie, naivitu. Niekedy vidím, ako rastú, zdospelievajú, niekedy aj starnú. Najkrajšie stretnutia sú také, keď sa môj detský čitateľ stáva čitateľom mojich dospelých knižiek. Ale o tom netreba hovoriť.“
„Čo majú detská a dospelácka literatúra spoločné?
„Všetky dobré knihy určené pre deti sú aj pre dospelých, a väčšinou to platí aj naopak.“
Prečo teda existuje delenie literatúry?
„Existuje v hlavách dospelých, ktorí potrebujú mať zaškatuľkovaných autorov a ich knihy. V hlave detí to tak nefunguje. Pravdou je, že niektoré knihy bývajú až dodatočne zaradené medzi detské. A rozprávky, ktoré sa zase automaticky prisudzujú detskému čitateľovi, sú normálnou legitímnou literatúrou, ktorú potrebujeme k svojmu životu všetci.“
Ako hodnotíte u nás tvorivú klímu v literárnej tvorbe pre deti?
„Momentálne mi pripadá ako provizórium, akoby sa na niečo čakalo. Možno zase na nejakú knižku, ktorá u nás ‘naučí deti čítať‘. Týmto sloganom však veľmi neverím. Keď sú knihy dobré, netreba deti učiť čítať, veľmi rýchlo sa to naučia samy. Keď sú nudné, tak ich ničím nedonútime. Môj recept na čítanie pre deti aj pre dospelých je: chceme čítať? Píšme dobré knihy.“
Podľa čoho má potom vznikať ponuka a dopyt v detskej literatúre?
„Väčšina našich autorov je dvojdomých – napríklad básnici ako Moravčík, Feldek či Válek patria zároveň k najlepším autorom kníh pre deti. Detská literatúra bola vždy súčasťou ‘veľkej‘ literatúry. Úpadok aj tvorivé vzopätia sa tu prejavovali vždy na rovnakej úrovni. Zažil som obdobie, keď som mal pocit, akoby si deti stále pýtali nové a nové knihy. Čudoval som sa – zase mám písať knihu? Dnes je situácia opačná.“
Prečo?
„Predovšetkým – deti sa ‘odmietajú‘ rodiť. A tie, ktoré ‘prejdú konkurzom‘, majú veľa iných možností – počítače, internet či iné pokušenia. Aj v detskom svete začína kniha patriť iba zasvätencom. To mi je sympatické. Ak sa niečoho obávam, je to skôr predstava básnika na štadióne alebo na besede s päťsto deťmi.“
V škole pôsobí ako strašiak povinná či odporúčaná literatúra. Aké s ňou máte skúsenosti?
„Povinná literatúra predsa už v školách neexistuje, je to len taká fáma, ktorú šíria veci neznalí ľudia. Ja najradšej používam slovo databáza. Nech existuje dostatočne variabilná databáza knižiek a autorov, ktorí stoja za to. Veď deti chodia za dospelými a pýtajú sa – naozaj sa oplatí prečítať si toho Hamleta? A ten Dostojevskij je fakt dobrý? To boli citáty z môjho najbližšieho okolia. Mojou taktikou bolo a je doteraz – nikomu nič nenanucovať, nechať knihu ‘voľne pohodenú‘, dôležité je, aby bola. Človek nemusí práve vedieť, čo hľadá, čo presne chce. Ale niečo mu chýba, po niečom túži. A zrazu to nájde, lebo knižka je poruke.“
Keď chodíte za deťmi, učiteľom sa zrejme nevyhnete. Akí sú?
„Tých, čo poznám, sú priam rozprávkoví. Čo poviete na to, že stretnete nejakého učiteľa, ako sa v lete cez prázdniny venuje deťom v tábore, hoci by ich mal mať za celý rok po krk, a hovorí vám, ako sa už teší na september? Takýchto učiteľov poznám. A tých ostatných – tých nepoznám, splývajú mi so šedivou masou konfekčných ľudí. Ale takí sú predsa aj medzi novinármi, policajtmi, politikmi či spisovateľmi.“
Kto je vám teda bližší – deti alebo učitelia?
„Som na strane učiteľov, pretože do nich sa dnes triafa. A som aj na strane detí, pretože sú bezbranné, ale nie poľutovaniahodné, bystré, ale nie vychytralé. Sú to spojené nádoby. Spoločnosť, ktorá si neváži svoje deti, je bezcitná a spoločnosť, ktorá si neváži svojich učiteľov, je hlúpa.“
A vážia si podľa vás učitelia sami seba?
„Ako si môže vážiť učiteľ svoj stav? Ráno mu v televíznych správach povie nejaký politik, že príde na rad až posledný, keď už budú zaplatení členovia správnych rád, futbalisti a neviem kto ešte všetko. Cez deň mu povie žiak v škole, že potrebuje iba vysvedčenie, popoludní mu zase povie otec toho žiaka, že buď nechá jeho dieťa prejsť, alebo nedá škole sponzorské peniaze. A večer mu vynadá rodina, že je všetkým na smiech, pretože nedokáže zarobiť. Spoločenská váha ukazuje akosi málo. Na to, aby si vážil človek sám seba v spoločnosti, ktorá si neváži hodnoty, duchovné bohatstvo, staré a nemoderné cnosti, musí byť v človeku naozaj veľká sila.“
Daniel Hevier sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave v učiteľskej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi. Po maturite roku 1974 študoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu. Po roku 1989 sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi. Knižne debutoval v roku 1974 zbierkou básní Motylí kolotoč. Odvtedy mu vyšlo takmer šesťdesiat prevažne kníh, prevažne básnických zbierok pre dospelých aj detských čitateľov (Nonstop, Vtáci v tanci, Elektrónkový klaun, Krajina Zázračno, Psí tridsiatok, Futbal s papučou, Z poslednej lavice, Nám sa ešte nechce spať, Sto najsmiešnejsích rozprávok a ďalšie). Je autorom súboru literárnokritických esejí a úvah o súčasných slovenských básnikoch Porozumenie v jednej reči, zostavovateľom výberu Spomienka na anjela z tvorby autorov katolíckej moderny. Naposledy mu vyšla básnická zbierka Biele horí najdlhšie.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL A ARCHÍV
