FOTO PRE SME - JAN RAJCHL
Žiadna pompéznosť. Nízky dom v tichej Voršílskej ulici neďaleko Národnej triedy, brána bez kľučky a jednoduchá tabuľka – VÁCLAV HAVEL, kancelária. Vnútri je naopak rušno. Mnohí Česi akoby ani nezaregistrovali, že už osem mesiacov nie je prezidentom Václav Havel, ale Václav Klaus. Píšu, telefonujú, prichádzajú a hľadajú pomoc. Dokonca žiadajú o milosť. Z celého sveta prichádzajú pozvania, ale väčšinu musí posledný česko-slovenský a prvý český prezident odmietať. Nevošli by sa mu do kalendára. Agenda sa nezmenšila, len namiesto sto pracovníkov, ju teraz robia traja. A od štátu nedostávajú ani korunu.
To všetko sa dozvedáme neskôr. Prvý dojem je veľmi príjemný. Vkusne zariadená kancelária, neodmysliteľná výstava fotografií slávnych priateľov-politikov, na stene Dalajlámov šál a na poličkách množstvo titulov, väčšinou od jedného autora. Kocháme sa, takže ani nezbadáme, keď do miestnosti vchádza bývalý prezident.
Skupinka piatich európskych novinárov z nemeckej vydavateľskej skupiny Verlagsgruppe Passau je prvá, ktorú Václav Havel prijal od skončenia svojho prezidentovania. Denník SME bol pritom.
Aké je to zostúpiť po 13 rokoch z Hradu do podhradia?
„Prekvapilo ma, že je to zložitejšie, než som si myslel. Síce som nikdy nepochyboval, že aj po svojom prezidentovaní budem v akejsi miere prítomný vo verejnom priestore, že sa budem vyjadrovať k veciam verejným, ale zisťujem, že vybalancovať tento verejný angažmán a môj úmysel venovať sa trošku sebe, je veľmi komplikované. Situáciu nám sťažuje, že sa nemôžeme oprieť o nejakú tradíciu. Ako celý život, bohužiaľ, aj teraz som priekopníkom, aj keby som už mal nárok ním nebyť. Ale som prvý prezident, ktorý, čo existuje demokratické Česko-Slovensko či Česká republika, skončil až po ukončení mandátu. Ostatní umreli alebo boli z úradu vyhnaní.“
Sú to podobné pocity, ako keď ste sa dostali von z väzenia?
„Áno, tých podobností je tam veľa. Jedna z nich je, že človek až vo chvíli, keď sa radikálne zmení jeho postavenie, začne lepšie vnímať, ako sa zmenil svet. Zisťujem, ako ľudia automaticky operujú so znalosťami a technikami, s ktorými sa ja musím len teraz zoznamovať. Je to určitý civilizačný pohyb, od ktorého som bol odtrhnutý. Keď je človek celý deň v kancelárii, vedie napínavé rokovania, každý deň o ňom informuje televízia a on sa v noci pripravuje na ďalší deň, tak nemá čas spoznávať, ako to chodí v supermarkete. Aj keď som občas do neho zašiel a nakupoval, bol som z toho vždy trochu nesvoj. Na rozdiel od ľudí, ktorí tam trávia víkendy.“
Z akých zdrojov financujete svoju kanceláriu a celú svoju postprezidentskú existenciu?
„Z darov od zahraničných, ale aj domácich sponzorov alebo z mojich zárobkov. Dal som v prospech tejto kancelárie odstupné, ktoré som dostal, keď som skončil s prezidentovaním. Aj niektoré medzinárodné ceny sú dotované peniazmi, ktoré dávam na tento účel. Štát mi nedáva nič okrem starobného dôchodku, ktorý si každý mesiac ôsmeho vyzdvihnem na pošte.“
A koľko to je?
„22-tisíc korún.“
Kedy podľa vás parlament schváli zákon o prezidentskom dôchodku?
„Neviem a nijako zvlášť sa o to nezaujímam, pretože v tom vidím len a len problém parlamentu a poslancov, ktorí sú zvyknutí, že neplatia poštovné ani telefóny, že sa nemusia zaoberať nejakým vlastným rozpočtom. Ja sa bez tých peňazí zaobídem. Je to len a len otázka toho, či je štátu jedno, či bývalý prezident odpovedá na listy iných prezidentov a medzinárodných inštitúcií. Tak či tak bude ten príspevok vždy mnohonásobne nižší, než koľko je potrebné reálne.“
K nespočetným vyznamenaniam a čestným doktorátom, ktoré ste nazbierali už ako disident a prezident, odteraz patria ešte prestížnejšie vrátane medaily slobody amerického prezidenta. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
„Samozrejme, každá cena mi robí radosť a lichotí mi, či už je to cena slobody od amerického prezidenta, alebo čestné občianstvo v obci Mladé Buky, čo je najbližšia obec k Hrádečku, môjmu letnému sídlu. A, samozrejme, vždy si musím zároveň klásť otázku, či si také ocenenie zaslúžim, či to nie je trochu dôsledok môjho zvláštneho, neobvyklého životného osudu. Vždy je to sprevádzané určitými rozpakmi.“
V posledných dňoch svojho funkčného obdobia ste sa pripojili k výzve siedmich európskych premiérov na podporu vojenského zákroku Ameriky v Iraku. Ten list bol potom vnímaný aj ako kontraproduktívny pokus o rozdelenie Európy. Prečo ste ho podpísali a urobili by ste to zasa?
„Ten list som podpísal narýchlo na základe konzultácie a odporúčania ministerstva zahraničných vecí. Keď som si ho potom v pokoji preštudoval, tak som zistil, že v ňom nie je nič, čo by som nemohol podpísať, nič, s čím by som nesúhlasil a rozhodne mojím úmyslom nebolo štiepiť Európu. Dokonca ma to prekvapilo, pretože ešte na jesennom summite aliancie v Prahe vládla medzi Amerikou a európskymi štátmi úplná harmónia. Sám som dal impulz, aby ku kauze Irak vznikla spoločná deklarácia Severoatlantnickej aliancie a partnerských krajín a na jej texte sme sa všetci zhodli. Ten neskorší rozkol ma trochu prekvapil.“
Sú vojny ako americký zásah v Iraku morálne ospravedlniteľné?
„Začal by som príhodou: môj priateľ, zosnulý literárny kritik Jan Lopatka bol chorý a kráčal po veľmi frekventovanom Malostranskom námestí. Bolo to ešte v ére komunizmu. Dostal záchvat a spadol na zem. Ležal tam tri hodiny a ľudia ľahostajne chodili okolo. Ja sa domnievam, že zásah v Iraku je morálny, pretože to je prejav neľahostajnosti voči genocídnemu režimu vyvražďujúceho obyvateľstvo. Je to o tom, či nám je to jedno, alebo či v istej chvíli pomôžeme Janovi Lopatkovi z tej zeme a zavoláme sanitku. V tomto zmysle sa jednoznačne identifikujem s nutnosťou odstrániť Saddáma Husajna.
O čom mám veľké pochybnosti je čas, v ktorom bol útok vykonaný, spôsob, akým bol vykonaný, ten celý aranžmán. Myslím si, že nebolo správne hovoriť, že je to pre to, že tam hľadajú akési chemické látky či bakteriologické zbrane, ktoré tam možno sú či nie sú a ohrozujú svet. Malo sa jasne povedať, že buď Lopatkovi pomôžeme, alebo sa na neho vykašleme a bude nám jedno, čo sa v tej krajine robí.
Po druhé nebolo to jasne a všeobecne zrozumiteľne načasované. Prirodzene, vynorila sa otázka, prečo sa to neurobilo pred piatimi rokmi a prečo práve teraz. Mohol by som takýchto kritických námietok vzniesť niekoľko aj proti spôsobu, akým sa operovalo v Bezpečnostnej rade a ako sa získavala medzinárodná podpora. Ale to nič nemení na tom, že principiálne si myslím, že nesmieme nechať Lopatku ležať na lopatkách.“
Myslíte si, že preto je teraz také ťažké nastoliť v Iraku mier?
„Asi nie. Myslím si, že aj keby útok podporoval celý svet pod zástavou OSN, aj tak by tam boli rovnaké problémy.“
Čo si myslíte o návrhu európskej ústavy? Súhlasíte s výhradami pätnástich menších štátov?
„Text ústavy sa len chystám dôkladne študovať. V tejto chvíli by som sa nerád k jednotlivým veciam vyjadroval, ale principiálne mi je napríklad boj o to, aby každá krajina mala svojho komisára, cudzí, ba nepochopiteľný. Ja chcem, aby tam bol dobrý komisár a nepotrebujem, aby to bol Čech. Lepší dobrý komisár Ír než zlý komisár Čech.“
Pred referendom o vstupe do únie odporúčali politici vrátane vás, občanom, aby povedali áno. Váš nástupca Václav Klaus ako jediný z prezidentov kandidátskych krajín neodporučil občanom povedať áno. Čo ste si vtedy pomysleli?
„Pokiaľ viem, tak sa nevyjadril ani tak, ani tak. To je jeho postoj. Ja by som bol na jeho mieste odporučil občanom povedať áno tak, ako som to vždy občanom v niektorých základných veciach odporúčal. Ja som napríklad už kedysi dávno povedal, aby ľudia volili strany skôr demokratické než menej demokratické. To sa mi zdalo v súlade s funkciou prezidenta.“
Za deväť mesiacov sa Európska únia rozšíri na východ: čo noví členovia Európe prinesú?
„Každý má čo priniesť. Počas svojho úradovania som precestoval 60 krajín a v každej na mňa dýchla iná atmosféra. Túto pluralitu je potrebné zachovať.
My, ktorí sme zažili komunizmus, máme navyše ohromnú skúsenosť s totalitným systémom. S politikou ustupovania zlu, rafinovanými nástrojmi manipulácie spoločnosťou. To všetko je skúsenosť, ktorú by sme mali odovzdať ostatným, tým, ktorí ju nepodstúpili. Zatiaľ sa mi zdá, že im mnoho dlhujeme, že sme túto skúsenosť vedeli málo artikulovať, málo ňou obohatiť priestor, ku ktorému sa hlásime.“
Pri nedávnej návšteve Berlína, kde ste preberali národnú cenu, ste hovorili o politickej kultúre ako o zápase otvorenej spoločnosti s postkomunistickými mafiánmi, politickými prefíkancami, ekonomickými šarlatánmi, ktorým tzv. pragmatickí politici dávajú politické krytie. Ste si istý, že sa tieto praktiky naopak nerozšíria z východu na západ?
„Asi sa nerozšíria. Pretože predsa len ten prvotný divoký postkomunizmus už odchádza do histórie. Nastupujú nové generácie, pomery u nás sa určitým spôsobom kultivujú a na strane západných demokracií existujú ohromné imúnne systémy, ktoré sú schopné takým nákazám čeliť. Konfrontácia otvorenej spoločnosti s mafiánskym kapitalizmom, to je určitý úkaz, ktorý sa objavuje vo všetkých postkomunistických krajinách, v každej má trochu inú podobu. Často to šarlatánstvo, ako som to nazval, býva spojené s vlasteneckým krikom, čo je taká zvláštna kombinácia. Vzali im červenú zástavu s hviezdou a kladivom, tak si vzali zástavu národnú, ale sú to tí istí ľudia. To je zvláštny postkomunistický úkaz, ktorý sa pomaly pominie. Éra Miloševičov a Tudžmanov končí. Aj Slovensko už cíti, že mečiarizmus nebol tým pravým. Som v tejto veci optimista.“
Ešte ako český prezident ste povedali, že Česi majú k Slovákom paternalistický vzťah. Myslíte si, že sa to vstupom do únie zmení?
„Ten paternalistický vzťah mali Česi hlavne v minulosti. Teraz sa mi zdá, že sa to mení, že sa ten vzťah urovnáva. Ešte skôr, ako sa staneme členmi únie, dá sa pozorovať v tomto smere dobrý vývoj. Dodatočne to ospravedlňuje naše rozdelenie, ktoré mnohých z nás v prvej chvíli bolelo a prežívali sme to traumaticky. Akoby s odstupom času to bolo ospravedlňované práve tým, že sa ten vzťah stáva rovnoprávnejším. Spoločne kráčame rovnakým smerom a vedľa seba bez pocitu, že jeden sa cíti nadradený druhému.“
Slovensko bolo dlho ušetrené návratu komunistickej strany do politiky. Trinásť rokov od pádu železnej opony sa však zástupcovia tejto strany do parlamentu dostali a až na niekoľko ojedinelých hlasov proti tomu nikto nič nenamieta. Ľuďom už neprekáža ich minulosť?
„Priznám sa, že ma to prekvapuje. Je to pravdepodobne prejav nostalgie strednej a staršej generácie, ktorá predsa len spomína na časy, keď sa o ňu štát staral od narodenia do smrti, keď nemusela niesť zodpovednosť za svoj život. Všimnime si napríklad, ako v televízii vysielajú takmer každý deň nejaké estrády z obdobia normalizácie a seriály z tých čias. Zrejme je to tlak tých starnúcich generácií spôsobených spomienkami na mladosť, na prvé lásky, keď pozerali Nemocnicu na okraji mesta a nadviazali pritom možno svoje významné životné známosti.
Ďalšia vec je, a to si myslím, je vec veľmi vážna, že sme tu po našej revolúcii otvorili – a práve to súviselo s jej pokojným priebehom – veľké možnosti komunistom. Tí ich nevyužili na to, aby sa zreformovali, aby sa premenili na sociálnodemokratickú stranu, tak ako napríklad v Poľsku alebo Maďarsku. Bolo to zrejme preto, že elita komunistickej strany bola po roku 1968 odstavená a na čele bola predovšetkým konzervatívna garnitúra.“
Politická scéna u nás žije momentálne škandálom okolo tzv. skupinky, ktorá podľa premiéra Dzurindu škodí záujmom štátu. Sú v nej aj novinári, napríklad šéfredaktor denníka SME alebo redaktor Rádia Slobodná Európa. Akoby sa vrátila doba mečiarizmu. Ako dlho si ešte budú politici vymýšľať konšpiračné teórie, aby zakryli vlastné chyby?
„Ťažko povedať. Martina Šimečku poznám dobre a úprimne povedané sa mi nechce veriť, že je súčasťou nejakého sprisahania. Neviem, ako sa k tomu premiér Dzurinda dopracoval, ale určitý sklon vidieť hocikde sprisahanie je u politikov viac než pochopiteľný. Predstavte si, že dnes a denne vás niekde kritizujú a skôr či neskôr vám tie kritické hlasy stečú do predstavy akéhosi záhadného kruhu, ktorý vás obklopuje a intriguje. Hovoril som napríklad s premiérom Berlusconim a on povedal, že všetky jeho procesy a súdy okolo neho sú komunistickým sprisahaním.“
Aj vy ste ako prezident mali pocit sprisahania?
„Nenazval by som to sprisahaním, ale skôr takou veľkou nechuťou voči mojej osobe. Pozoroval som to v politickom prostredí bez ohľadu na politickú príslušnosť. A vždy sa so mnou zmierovali z nutnosti.“
Nedávno ste boli na koncerte Rolling Stones už ako exprezident. Je to iné, ako keď koncert sledoval prezident?
„V zážitku samotnom veľký rozdiel nie je, skôr v tých vonkajších náležitostiach. Ako prezident mám väčšiu ochranku a možno by som musel mať kravatu. A asi by som ťažko mohol pred koncertom vystúpiť a uviesť ho. Možno je to teraz jednoduchšie. Ale muzika sa mi buď páči, alebo nepáči.“
A Rolling Stones sa vám páčia…
„Páčia, ale nie som žiadny zvláštny typ fanúšika. Mne sa páči kdečo.“
Máte nejaké divadelné plány do budúcnosti?
„Samozrejme, rád by som ešte nejakú hru napísal.“
Už viete akú?
„Určitú, dosť obecnú predstavu mám.“
Bude to nejaká bomba z vášho politického života?
„Nikdy som nepísal a nechcem písať nejaké dokumentaristické hry. Uvažujem, že by som sa vrátil k jednej téme, ktorú som rozpracoval už pred novembrom 89.“
Ktorej?
„Je to hra založená na pôdoryse niektorých motívov z kráľa Leara, a to predovšetkým na motíve človeka, ktorý je taký zviazaný s nejakým mocenským postavením, že vo chvíli, keď ho stratí, zrúti sa mu celý svet. Zároveň by tam mala byť prítomná téma určitej straty dôstojnosti jeho okolia vo chvíli, keď tu svätožiaru svojej funkcie stratí.“
Takže predsa len zo života?
„Opakujem, že to bola téma, na ktorej som už pracoval, keď mi nemohlo napadnúť, že budem prezidentom. Ale to nie je prvýkrát, keď sa mi stalo, že som písal niečo, čo sa mi až neskôr začalo v živote vracať.“
