Už po piaty raz sa hlási k slovu Balla, aby opäť provokoval, znechucoval a predovšetkým otravoval potenciálnych spokojných, (euro)optimistických až entuziastických čitateľov, ktorí s maximálnou podozrievavosťou siahajú po jeho textoch, aby si potvrdili, že autor sa opäť vyvaľuje v bahne vlastnej sebaľútosti a neschopnosti. Aby opäť potešil svojich malomestských priaznivcov, ktorí sa rovnako bahnia, ako si to tí prví predstavujú, vo svojom neprirodzene prirodzenom, zanedbanom a neútulnom prostredí.
Tento s ničím a nikým nekompatibilný tvorca útočí predovšetkým tým, že znásilňuje, ohýba, strápňuje vlastné príbehy, postavy i vlastné písanie. Na druhej strane (v slabších chvíľkach) rovnako przní aj cudzie texty, najlepšie tie nedotknuteľné. Reže tupým nožom, čo jednak na prvý pohľad znižuje predpoklad smrteľného zranenia, na druhej strane asi viac bolí. Treba však povedať, že Balla je tiež len človek, starne, vyvíja sa, občas sa mu nezadarí.
Jeho prvú zbierku poviedok Leptokaria, ktorá fascinovala svojím sústredeným pozorovaním bolesti, boli ešte niektorí priaznivci náchylní označovať ako kultovú. V tejto poslednej však už úplne jednoznačne svoj postoj rozriedil. Akoby sa porozhliadol, akoby rozšíril sortiment. Texty zbierky Unglik sú rozdelené na dve skupiny: vlastné a cudzie v štýle „tak píšete vy“, ktoré sú vlastne akýmisi výťahmi z textov takých rôznych autorov ako Dostojevskij a Bukowski na tému „tekutiny“.
Nechcem spochybňovať opodstatnenosť zaradenia tejto druhej skupiny do kolekcie (postmoderna je už jednou nohou v hrobe, no prečo ju nechytiť za druhú), ale myslím si, že sú rozhodne dôkazom Ballovho upadnutia do manierizmu. Už v predchádzajúcej knihe Tichý kút bola zjavná väčšia autorova otvorenosť a uvoľnenosť, možno aj komunikatívnosť, odstup a odľahčenie. Analýzu pocitov nahradila práca a manipulácia s príbehom alebo aspoň s jeho stopami.
Dnes možno Ballu pokojne spomínať jedným dychom spolu napríklad s Pavlom Rankovom (hoci Ballov jazyk je oveľa bohatší a ohybnejší) či Tomášom Horváthom (na rozdiel od neho však u Ballu nepociťujem totálnu absenciu humoru). Na druhej strane Balla je stále Balla, malá fúzia spisovateľa s človekom. Aj keď sa už na staré kolená nemôže brať tak vážne, vieme, že sa nikde a nikdy nemôže cítiť dobre. A to nám dáva neustále najavo.
Autor: Gabriela Magová
