ali, zato niektoré filmy, napríklad z kórejskej alebo americkej produkcie, sa pretekali v brutalite a napínaní nervov.

Na terase hotela

Kedysi bývalo vecou cti zúčastniť sa na nejakom filmovom festivale. Usporiadatelia však pritom intenzívne mysleli aj na blahodarné účinky cestovného ruchu. Najstarší festival, ktorý na budúci rok oslávi sedemdesiat rokov, je vynálezom nápaditého gastronóma, grófa Giuseppe Volpiho. Ten prišiel na nápad, ako predĺžiť sezónu, a na terase svojho hotela Excelsior na ostrove Lido usporiadal filmové slávnosti.

Pohár pre najlepšieho herca sa dodnes volá Volpiho pohár. Všetci radi zabudli, že podnikavý gróf bol aj významným protagonistom kultúrnej politiky Benita Mussoliniho.

Medzitým sa nástup miestnych prominentov na festivalovú premiéru už dávno stal udalosťou pre lokálne televízne kanály. Hostiteľom nie je žiadny kultúrny politik, ale zrelá hviezda kultúrnych televíznych magazínov. Slávny hotel Excelsior kúpil americký koncern a namontoval široké elektrické otáčacie dvere. Tým zlikvidoval všetkými obdivovaných lokajov, ktorí krídlové dvere otvárali s prudkým švihnutím každému hosťovi zvlášť. Len pre honor a koktail na terase hotela Excelsior sa roku 2001 už do Benátok cestovať neoplatí.

Celá svorka levov

Popri tradičnom Zlatom levovi, o ktorý sa tento rok ruvalo dvadsať filmov, a dnes už takisto tradičnom extra Leone d‘Oro za životné dielo (tento rok extra leva získal osemdesiatjedenročný francúzsky režisér Eric Rohmer), vznikli dva ďalšie levy. Nie zo zlata, len z peňazí: Lev roka 2001 dotovaný stotisíc dolármi - o ten sa ruvalo dvadsaťjeden súčasných filmov, a napokon, rovnakou sumou dotovaný Lev budúcnosti, o ktorý súťažilo sedemnásť prvorežisérov. Nové kategórie sú trochu sporné, pretože v minulosti, napríklad naposledy pred siedmimi rokmi, pokojne získala hlavného Zlatého leva prvotina.

Festival sa začal čínskym filmom Hai Ťian. Odohráva sa v kedysi, za Maa, obľúbenom prímorskom letovisku pekinskej nomenklatúry Beidaihe, avšak mimo sezóny, v treskúcej zime, keď sa zdá, že more primrzlo k obzoru. V tomto ročnom období býva Beidaihe údajne cieľom samovrahov - hoci socialistická Čína oficiálne slovo samovražda ani nepozná. Brutálny príbeh, ktorý nakrútil tridsaťštyriročný čínsky spisovateľ Žu jedinou videokamerou, je pre mimočínske publikum trošku nepochopiteľný, ale keď už niekto musí dostať stotisícovú cenu za prvotinu, prečo nie Žu?

Filmy bez sprievodu

Programová ruleta sa roztočila od Indie cez Izrael, Irán, Írsko a Taliansko - ktorého herci získali dve hlavné ceny - až po Brazíliu či Chile. Niektorí filmári si účinkovanie na festivale síce považujú za česť, no nemajú chuť vstupovať tu do boja o trofeje. To dávno platí o Woodym Allenovi, ale aj o Stevenovi Spielbergovi, ktorí aj tento rok, ako vždy, poslali svoje najnovšie filmy, no sami ani teraz na festival neprišli. Tento rok urobil to isté aj Macedónec Milčo Mančevski.

Mančevski je zázračný outsider, ktorý sa pred siedmimi rokmi objavil ako blesk z jasného neba, keď jeho film Pred dažďom získal Zlatého leva. Bol to prvý z filmov, ktoré ukázali balkánsky konflikt umeleckou hyperbolou. Po siedmich rokoch nakrútil Mančevski romanticko-patetický macedónsky epos Dust (Prach) a iróniou dejín tento film uviedli vo chvíli, keď sa práve Macedónsko, pred siedmimi rokmi ďaleko od vojnových zrážok, stáva bojiskom novej vojny.

Benátsky festival nemá vo svojej súťažnej ponuke ani jeden hollywoodsky produkt. Zato len čo sa objavila prvá naozajstná hollywoodska hviezda, hysterickí paparazzi ju v húfoch naháňali po celom zálive. Tak to bolo s Austrálčankou Nicole Kidmanovou, ako aj s poslednou návštevou - Johnnym Deppom, ktorý tu predstavil film nakrútený v Prahe.

ANDREA PUKOVÁ