Stretli ste sa vy s korupciou v škole?

„Niekedy som sa veľmi čudovala, ako sa dokážu niektorí študenti na škole udržať. Aj keď som tomu osobne nikdy nemusela čeliť, vnímala som, či niekto dostal niečo spravodlivo, alebo nie.“

Aké opatrenia by školy mali urobiť, aby sa zabránilo korupcii?

„Mali by čo najviac objektivizovať a sprehľadniť prijímacie pohovory. Niektoré školy sa o to už pokúšajú - napríklad tak, že študenti robia testy anonymne. Ale keď sa na Slovensku snažíte nejakú časť systému ošetriť, hneď vyskočí ďalšia. Napríklad, že stredná škola vás nenaučí to, čo požaduje vysoká. To sa rieši doučovaním a často doučujú tí, ktorí sú zodpovední za objektivitu prijímacieho procesu, a to rodičia považujú tiež za druh korupcie. Aj to nepriama korupcia je. Nie je to normálny stav – vytvára sa ním obrovská priepasť medzi bohatšími a chudobnejšími. Je zlé, že zatiaľ nebola dokončená reforma školstva a keď sú školy finančne poddimenzované, zákonite hľadajú možnosti ako zlepšiť svoju situáciu. Tak vznikajú nie celkom čisté spôsoby – ako rôzne nadácie a eseročky. Tie pýtajú od rodičov sponzorské dary a tam dochádza k deformáciám. Je napríklad zvykom lepšie známkovať deti sponzorov. A to deformuje myslenie všetkých.“

Je nekorektné, ak školy pýtajú od rodičov peniaze na opravu strechy, ak na to štát nemá?

„Zlé je to, že takto sa pohybuje v systéme takmer nekontrolovaná masa peňazí a nie je jasne určené, od koho a kam idú.“

Je to skutočne s korupciou v školstve také zlé, alebo tomu iba ľudia veria?

„Naozaj existuje rozdiel medzi vnímaním a realitou. Ľudia cítia, že tu niečo škrípe: musia platiť, opierať sa o známych. Lenže niektoré problémy sú spojené s nedofinancovaním, iné so zlým riadením, ďalšie zase s osobnými sympatiami. A preto pomôže objektivizácia. Ľudia budú mať lepší pocit, ak si budú môcť pozrieť testy svojich detí. Potom možno zistia, že nemajú doma génia, ale budú spokojnejší. Predtým si mysleli, že tí druhí dali viac. A tak sa mýty o korupcii rozširovali. Je dôležité, či je niečo trasparentné, overiteľné, či sa skladajú účty.“

Ľudia však majú pocit, že so všetkým sa dá vykývať. Dá sa vymyslieť taký systém, aby mu uverili?

„Najideálnejší systém by asi bol on-line: robiť testy na počítači, ktorý ich hneď vyhodnotí. Aj prijímačky na vysokú školu sa dajú obísť – môžete sa prihlásiť na diaľkové (tam sú nároky najmä finančné) a po roku prestúpiť na denné. Invenčnosť ľudí je obrovská, ale nedá sa prehliadnuť vôľa sprehľadniť situáciu. Treba systém budovať na objektivite, dôvere a zisťovaní, kde sú čierne diery. Keď ľudia zistia, že prípady korupcie sa riešia, pomôže to.“

Mali ste výhrady proti vládnemu Akčnému programu boja proti korupcii. V čom je zlý?

„Ak sa v školstve neuskutoční reforma, s korupciou nepohneme. Je fakt, že školy si dopĺňajú zdroje aj nedostatočne transparentným spôsobom. Ale ak pri vysokej škole existuje eseročka, na ktorej sa dá študovať za peniaze, má akreditáciu? A kto podpisuje diplomy, ktoré vydáva? Ak ich podpisuje dekan, prečo nie je časťou vysokej školy? Prečo sa tam platí, keď naša ústava deklaruje bezplatné školstvo pre všetkých?“

Nebolo by rozumnejšie priznať, že štát na všetko nemá a stanoviť školné?

„Tento štát tvrdí, že vzdelanie, zdravotníctvo a ďalšie veci poskytuje zadarmo, pritom tu však vznikajú všelijaké neprehľadné medúzy, ktoré získavajú z ľudí peniaze. Nehovorme, že bojujeme proti korupcii, ale robme takú politiku, ktorá jej neposkytne živnú pôdu. Stále sa iba tvárime, že mnoho vecí vieme zabezpečiť bezplatne, a nie je to pravda.“ MONA GÁLIKOVÁ