jich dvoch maličkých vnučiek. Oľga Feldeková.

Spisovatelia nebývajú pre médiá takí zaujímaví ako herci, speváci. Vaša rodina je v tom výnimkou. Kde bol štartovací mechanizmus - bolo to dobrým písaním Feldeka alebo atraktivitou piatich detí?
Môj manžel bol pre médiá vždy atraktívny. Ja som bola v úzadí - rodila som, vychovávala a prala plienky. Samozrejme, je to tým, že môj muž je kvalitný autor. Pre medializáciu síce dobre písať nestačí, ale on si vypomôže. Má ten dar, že aj keď nechce, vyrobí nejakú výtržnosť. Ja to zvyknem žehliť. Poslednú sa mi okresať nepodarilo, a tak sme sa museli odsťahovať. (Po súdnom spore s Dušanom Slobodníkom odišli Feldekovci do Prahy - pozn. red.)
Kontrolujete si mediálny obraz o sebe? Napríklad tým, že sa rozhodnete niekomu rozhovor poskytnúť a inému nie?
Ak sa novinárovi zdá, že je natoľko zaujímavé, aby ma oslovil, tak neodmietnem. Žijem životom, v ktorom nič nemusím tajiť.
Byť na očiach znamená mať dalšie pracovné ponuky. napríklad v Sedem s. r. o.
Nie som si tým taká istá. Poznám ľudí, ktorí by radi rozprávali aj rozprávajú a nevychádza im to. Stačí byť v správnej chvíli na správnom mieste.
Do rodu spisovateľov ste sa zaradili až v rodine spisovateľa, alebo ste písali už v mladosti na Orave? Aký bol váš vzťah k literatúre, napríklad k čítaniu.
Moja mama bola učiteľka a otec právnik. Otec žil v Bratislave, mama na Orave. Obaja inklinovali k literatúre a zásobovali ma ňou. Mama bola presvedčená, že mám "ľahké pero". V rámci toho ma prihlásila na súťaž okresnej poviedky. Ako učiteľka mi určila aj tému - Ako som sa kúpala v Oravskej priehrade. Ibaže, keď som napísala prvú vetu, ďalšia mi nenapadla.
Pamätáte si tú prvú vetu?
Znela - Kúpala som sa v Oravskej priehrade. Písala som asi desať dní, stále som bola pri prvej vete a mama všetky návštevy vyzývala k šuškaniu, lebo tu sa tvorí. Horko-ťažko som to dokončila, poviedku poslali na súťaž a nikto sa neozval. Triedna pani učiteľka tam zavolala a zistila, že prišiel len jeden príspevok a aj ten sa stratil. Takto som ja začínala.
Odradilo vás to?
Nie. Na žurnalistiku som chcela ísť študovať ešte v čase, keď som svojho muža nepoznala. Keď som ho spoznala, bolo to naopak. Nie ja som sa snažila vojsť do spisovateľského rodu, on ma k tomu nútil. Hovoril, že som sa mala narodiť niekoľko storočí nazad - vtedy igrici vyspevovali príhody. Vraj som to najlepšie nenapísala, ale vyrozprávala. Nakoniec ma prinútil aspoň niečo napísať.
Keď viete tak rozprávať, viete aj počúvať? Ste zvedavá na ľudí?
Som. Viem však vystihnúť, keď niekto hovorí nezaujímavo, vtedy prevezmem slovo. Mám veľmi rada publikum, som šťastná, keď môžem rozprávať vo veľkej spoločnosti a zaujmem ju. A rada počúvam aj preto, lebo je to materiál. Na poviedku, na stĺpček, aj do Sedem. s. r. o.
Mali ste obľúbených autorov?
Julesa Verna a Kapitánov Grantov. (Smiech.) Moje kamarátky nečítali, tak som im rozprávala obsahy.
Ako je to s deťmi? Naučili ste ich čítať?
S tým počtom detí si môžem dovoliť povedať, že väčšina našich detí číta vášnivo rada, ale sú aj také, ktoré by boli radšej, keby som im dodnes čítala ja.
Literárnokriticky sa nevyjadrujete, ale aspoň taká otázka - koho radšej čítate? Ženy, alebo mužov?
Ženských spisovateliek je menej, aspoň tých dobrých. Absolútny vzor je pre mňa dodnes neprekonaná Timrava. Mám ju načítanú a mám ju veľmi rada. Škoda, že ju nenaklonovali.
Mladá ste sa vydali, mali päť detí. Ženy už po prvom pôrode často stratia sebavedomie, najmä v intelektuálnom smere. Ako to bolo s vami? Ako sa cítite, keď po sebe čítate text?
Keď niečo narýchlo napíšem, v ten deň sa mi to veľmi páči. No, na druhý deň to čítam očami svojho muža a až také dobré sa mi to nezdá.
Ste si prvými čitateľmi textov? Ako to je? Vy musíte tie jeho chváliť, on vaše kritizuje?
To, čo napíše môj muž, vždy pochválim. A on povie: "Dobre, páčilo sa ti to, len..." A vtedy viem, že opatrne môžem. Rešpektuje ma a vie, že to nehovorím do vetra. Ja jeho rešpektujem neochotnejšie. Trvám na tom, že som iná, že mi do toho vnáša mužský pohľad a deti ma v tom podporujú. V konečnom dôsledku má však vždy pravdu.
Zaznieva tu sebakritika. So smiechom a ľahkosťou zvyknete o sebe hovoriť čo všetko neviete. Že neviete spievať, maľovať, nemáte vkus. Čo keď vás na nedostatky upozorní iný? Znesiete kritiku?
Ak hovoria to, čo som predtým sama povedala, znesiem to, lebo je to pravda. Keby mi vytýkali, na čo ešte nie som pripravená, asi to budem musieť rozchodiť. Ale rozchodím to!
Ako to vyzerá? Nahneváte sa, oponujete, zmĺknete?
Neviem. Ani si to azda nezaslúžim, ale ľudia sú ku mne neuveriteľne láskaví. Nevedno prečo bol pánbožko ku mne taký dobrý, že keď som sa s niekým spriatelila, nikto ma nezradil a nesklamal. Ľudia mávajú opačné skúsenosti To je zázrak. Argumentom je, že ja som mala aj svokru vynikajúcu. V iných veciach som si svoje problémy prežila.
Vo veľkej rodine človek prežije všeličo. Aká ste vlastne boli matka? Vedeli ste dať deťom najavo, že máte právo na sebarealizáciu?
Nevedela. Môj muž tvrdí, že som ostala otrokom vlastných detí. Keď im dal nejaký príkaz, vyskočila som a išla ho splniť. V tomto som bola "opičia" matka a čo sa výchovy týka, nie veľmi múdra. V puberte bol teda pre deti, chudák, on ten zlý, čoho motívy však dnes už chápu.
Z toho museli byť medzi vami rozpory.
Také minútové...
Nikdy ste nezapochybovali, že s menej deťmi a s voľnejšími vzťahmi sa človeku - umelcovi ľahšie tvorí?
Ja som po tejto stránke málo ambiciózna. Ten, kto mal talent a vedel ľavou zadnou veršovať a zabávať nás všetkých, bol môj muž. Ja som to rešpektovala. Myslela som si, že to stačí. To, že som vydala svojich šesť knižiek, je jeho zásluha. Nie som ambiciózna, ani kuchárka nie som zvlášť dobrá. Uvarím, piecť neviem. Ja som sa v rodinnom kruhu, medzi plienkami, deťmi a priateľmi cítila natoľko dobre, že až dokonale. Knižka bol len bonus, z ktorého som bola šťastná, ale bez toho ostatného by mi nestačila.
Aké boli a sú vaše návyky? Kedy ste písali? V noci?
Nie! V noci sme mávali návštevy. Nenapísala som toľko kníh, aby som mohla hovoriť o pracovnom pláne. Keď niekto niečo veľmi chce, keď to pociťuje ako životnú otázku, tak všetko dokáže. Keby bolo písanie mojou životnou otázkou, tak by som si ten čas a energiu našla. Aj kozmonautkou by som sa stala. Ibaže, u mňa to s písaním tak nebolo.
Napísali ste s mužom spoločnú knihu, v ktorej vaše pasáže charakterizoval kritik pán Bžoch ako hodnotné aj preto, že v nich niet ani štipky clivoty. Clivotu neponúknete len čitateľom, alebo ju nepoznáte naozaj?
V mojom prípade je clivota naozaj celkom minimálna. Ani keď sme odišli do Prahy, neprežívala som to ťažko, na rozdiel od môjho muža, ktorý tým trpel a trpí. Ja viem, že clivota má právo prísť vtedy, keď stratíme voľačo, čo sa nedá nahradiť.
Hodnotili by ste sa ako exibicionistka? Musíte to mať v sebe, keď ste napríklad dokázali vystúpiť na javisko a zahrať hlavnú úlohu v hre vášho muža Teta z Prahy.
Neurobila som to z exibicionizmu, ale z lásky k svojmu mužovi. Dostal v Čechách grant z ministerstva kultúry, ktorý bol časovo obmedzený, a všetky slovensky hovoriace herečky v Čechách nemali voľné termíny. Nebola iná možnosť. Čo mi Boh nedal na profesionalite herectva, to mi vynahradil na skúsenosti. Pred premiérou mi v divadle ukradli kabelku - peniaze, občiansky, pas, všetko. Muž na mňa kričal: "Ty si prestala existovať!" Nemala som české občianstvo a aj byt v Bratislave bol predaný. Nemala som ako vycestovať ani pricestovať, kam sa prihlásiť. Keď som v záverečnej scéne mala zhltnúť tabletky a spáchať samovraždu, tak som sa rozplakala, že mi všetci uverili.
Pravidelne sa objavujete v relácii Sedem s.r.o. Oslovili aj Feldeka?
Neviem, nehovorili sme o tom, ale myslím si, že by po mne už nešiel. (Smiech.)
Ako to vyzerá v zákulisí? Máte stretnutia, na ktorých sa dohodnete, kto čo povie? Vidieť, že napríklad Stano Radič s Borisom Farkašom sa pripravujú aj písomne.
Nedohadujeme sa, ale témy máme k dispozícii dopredu. Deň pred vysielaním sa stretneme v kaviarni, ale viac ako o relácii je to rodinné stretnutie, kolektív. Každý má svoju funkciu. Je to priateľská debata, zasmejeme sa, a keby už potom žiadne nakrúcanie neprišlo, chodím odtiaľ taká nabitá energiou a taká šťastná, že viac nepotrebujem.
Nemáte problém s tým, že tam odľahčujete vážne témy a divákov to môže urážať? Nie o všetkom sa dá žartovať. Navyše, nie každý taký humor pozná.
Je možné, že to niekoho zasiahne, ale každý má šancu prepnúť. Je to zábavná relácia, a v takej sa aj o vážnych veciach hovorí s nadhľadom. Hovoriť nadľahčene je zdravé, ale sú sväté témy, kde sa to nedá.
Ktoré témy sú sväté pre vás?
Mne je máločo sväté. (Smiech.)
Keď ste ich spomenuli, musia nejaké byť.
Nevedela by som žartovať o holokauste. O Usámovi bin Ládinovi by som žartovať vedela, ale o septembrovej tragédii útokov v Amerike nie.
Niekedy sú Lasica s Labudom z vašich odvolávok na Oravu až nervózni. Je to z vašej strany nutkanie, posadnutosť alebo provokácia?
Všetko dokopy. A zároveň je to v rámci nepísanej dohody. Hlavné je, že aj keď svojsky zareagujú, nechýba v tom láska ku mne. Nie je tam ani trochu zášte a zla. V ironizácii je tiež cítiť láskavosť.
Rada provokujete? Aj v Chuťovkách - varia tam lososy, ale vy ste urobili kyslú kapustovú vodu a do nej hodili zemiak.
Nie, urobila som zemiaky s kyslým mliekom. Je to v tom, že som trochu pripečená. Toto jedlo milujem, je lacné a zdravé. Televíziu pozerajú aj ľudia, ktorým losos nemusí chutiť, nemajú čas na jeho prípravu a hlavne naň nemajú peniaze. Ja som oslovila túto časť divákov. Dostala som enormne veľa listov s poďakovaním, dokonca mi jeden pán napísal, že musí ukončiť svoj siahodlhý list, lebo si beží k susedke požičať kyslé mlieko. Urobilo mi to radosť. Priatelia sa však zabávali, že som provokovala. V kútiku duše som si musela priznať, že až taká pripečená nie som.
Chodíte si pozrieť reakcie na Sedem. s. r. o. na internet?
Nemám internet a do internetovej kaviarne nejdem, lebo ho neviem obslúžiť. (Smiech.)
Reagujú tam ľudia, ktorí vás neznesú a ktorí vás nekriticky obdivujú. Vždy ste vyvolávali extrémne emócie v ľuďoch?
Predpokladám, že sa človek nemôže páčiť každému. Keby to tak bolo, tak by som bola mala tridsať nápadníkov, ale mala som horko-ťažko jedného. (Smiech.)
Niekomu možno vadí tá vaša pozitivita. Človek má toľko problémov! Vy sa tvárite, že je všetko v poriadku. Nie každý má tú silu. Je to dar, alebo vypestované - takto reagovať na svet a situácie v ňom?
Mám to v sebe. Išla som pre najmladšiu dcéru Katku do pôrodnice. Strašne pršalo. Nemohla som nájsť miesto na parkovanie, nakoniec som našla malé miestečko, z ktorého auto trochu vytŕčalo na chodník. Vybehla som, bežala pre nich, ale po siedmich minútach, keď sme sa vrátili, tam už auto nebolo. Zobrali sme v tom lejaku s päťdňovým bábätkom taxík, išli pre auto do Čierneho lesa, zaplatili tritisíc korún a priznám sa, že sme plakali všetky tri. Aj som o tom napísala stĺpček do novín, ale môj muž mi povedal, že som do toho nedala emócie. Pritom tritisíc korún je veľa, rovnakú sumu pôrodného ešte Katke nevyplatili, sama nemá z čoho žiť a dávam jej celú penziu. Ibaže, keď som si predstavila, aké tragédie zažívajú iní, nemám právo získať ich ľútosť takto ľahko. Jednoducho, neviem urobiť z takýchto zážitkov drámu. Problém je inde - žena nemá šancu odviesť si dieťa v pokoji z pôrodnice domov, lebo niet kde parkovať.
Žije sa tak ľahšie?
Asi áno. Ja tvrdím, že som trochu spomalená, lebo ak sa mi niečo nepríjemné stane, poslušne sa prispôsobím a až doma mi napadne, ako všelijako som mohla zareagovať. Neviem sa vtesnať do priestoru, kedy sa mám napáliť.
Hovoríte o poslušnosti. Ste poslušná?
Mám mamu učiteľku, a tú bolo treba počúvať. Môj muž vyštudoval vysokú školu pedagogickú, a keď som sa s ním zoznámila, mala som šestnásť. On mal 23, teda bol pre mňa starší pán. Keď ma v sedemnástich požiadal o ruku, takého uja sa patrilo poslúchnuť. Koľko som už vtedy mala rozumu! Keby som nebola poslušná, nemala by som ani tých päť detí.
Dnes sa ľudia rozchádzajú, rozvádzajú, nežijú dobre. Neobchádza to ani vašu rodinu. Viete byť tolerantná, keďže vaša životná skúsenosť je úplne iná?
K mojej rodine som menej tolerantná ako k iným. Všeličo sa môže stať, ale mne sú to veci vzdialené.
Ste štvornásobná stará mama. Je to aj u vás tak, že nervozita u vlastných detí sa premení na trpezlivosť u vnúčat?
Áno, som konzervatívna, je to vo mne. U mňa je jediná patologická vec - hoci mám veselú a radostnú povahu, niekde v duši mám hroznú úzkosť. Takú, až strach. Stačí, že zazvoní telefón a ja sa bojím, aby to nebola zlá správa. Nevycucala som si to z prsta, moje dve deti boli na pokraji života a smrti. Plaziac sa som prosila Pána Boha, aby mi ich nevzal. Po takých skúsenostiach sa človek bojí aj pochváliť deň pred západom slnka. Pamätám si to šťastie, keď deti zaspali, poprikrývala som ich, zamkla dom zvnútra a vedela, že sme prežili ďalší deň.

trapasy Oľgy F.
Eňa Vacvalová ma pozvala na meniny. Kúpila som kyticu a čakala pred Crystal barom na jej muža, ktorý ma mal odviezť. Dovtedy som ho nikdy nevidela. Bola zápcha, dlhý rad áut, zrazu jeden muž stiahol okno, že či čakám na neho. Odpovedala som, že pravdaže a nastúpila. Koketne sa ma opýtal, kam to bude, a ja že to vie hádam lepšie on. Keď sa nedal, že som dáma a môžem si povedať, tak som povedala, že k nemu domov. Upozornil ma, že by to nebolo vhodné, že by sme mohli ísť najprv niekam na večeru. To som vytušila, o čo ide a spýtala sa, či je pán Vacval. Nebol. Rýchlo som vystúpila a bežala aj s gladiolami nazad pred Crystal bar. Ako som došla, hneď zastalo auto, aby som nastúpila. Pán Vacval sa dlho čudoval, čo to má Eňa za kamarátku, že ho tak lustruje, dobreže som si nevypýtala občiansky preukaz.

Nepamätám si tváre. Ak sa niekto usmeje, predpokladám, že sa patrí poznať ho. Minule sa na mňa usmial jeden pán, a keďže sa rada bozkávam, hneď som ho vystískala. Upozornil ma, že sa nepoznáme. Raz som takto pri bozkávaní strhla náušnicu jednej opernej speváčke na penzii, ktorú som si pomýlila so spolužiačkou.

povedali o nej
Jozef Dado Nagy, publicista
Ak to vezmem po poriadku, najskôr som spoznal pána Feldeka, syna Martina a dcéru Katku. Už vtedy ma fascinovalo s akou ľahkosťou dokáže pani Feldeková celú rodinu menežovať, resp. nechať voľne plynúť. Ide z nej megapohoda. Je úžasne pohotová a veľmi vtipná spoločníčka a rozprávačka. Má úžasný dar všímať si zaujímavé drobnosti okolo seba a privolávať ich. S ňou je dobrodružstvom snáď aj každodenná cesta do samoobsluhy. Ideálny spoločník na dlhé cesty.
Eňa Vacvalová, humoristka
Olinku Feldekovú som spoznala nie tak dávno, ale mám pocit, že ju poznám večnosť. Pramení to z toho, že je človekom, ktorý robí malé veci a činy, na konci ktorých sú veľké radosti a veľké výsledky. Nezavolá vtedy, keď volajú všetci, ale ozve sa v nečakanej chvíli, keď to naozaj najviac potrebujem. Všetko, o čom hovorí, má poctivo nažité, nič si nepotrebuje vymýšľať. Každé jej slovo tak nadobúda skutočnú váhu. Niekedy mi je ľúto, že nie som jednou z jej dcér, ale mám aspoň šťastie, že som jej priateľkou.
Zuzana Mináčová, fotografka
Oľga je jeden z najlepších ľudí na svete. Dokáže nielen rozprávať, ale aj počúvať, a preto vie, čo si ľudia myslia a cítia. Možno aj preto má taký úspech v Sedem s. r. o, že nie je naplnená iba sama sebou. Je výborná matka, čo pri takej veľkej rodine tiež nie je málo. A pri Ľubovi stojí za každých okolností. Keď mala byť v Prahe premiéra jeho hry Teta z Prahy a hlavná predstaviteľka nečakane ochorela, Oľga išla ku kaderníčke a bravúrne absolvovala hlavnú úlohu. Aj bez hereckej prípravy bola famózna.
Marián Labuda, herec
Z toho, čo ju poznám, by som Oľgu Feldekovú charakterizoval ako prototyp slovenskej matky. Kvočky, pod ktorej krídlami sa každá rodina cíti bezpečne. Nadácie by ju mohli vysielať do problémových rodín. Mužov by vracala z krčiem a deti zo zlej cesty. V nej je budúcnosť slovenskej rodiny. Oľga Feldeková symbolizuje aj Oravskú priehradu. Utíši smäd celého Slovenska.

kto je to
Narodila sa v roku 1943, pochádza z Tvrdošína. Vyštudovala žurnalistiku, pracovala ako novinárka a dramaturgička. Napísala niekoľko kníh - Sťahovanie na mieste, Rozprávky pre dievčatko, Veverica, Svet je aj inde, kde je spoluautorom aj jej manžel Ľubomír Feldek. Práve jej vyšla nová kniha Poviedky. Je mamou piatich detí, žije v Prahe, ale s manželom zažívajú návrat na Slovensko, z čoho sa obaja tešia. Pravidelne pointuje udalosti týždňa v televíznej relácii Markízy Sedem s.r.o..

Autor: KATA RAČKOVÁ / Foto: ROMAN FERSTL