V šlágri šampionátu, behu na 5000 m, bol v tejto chvíli na čele Etiópčan Kenenisa Bekele pred víťazným Keňanom Eliudom Kipchogem a Maročanom Hichamom El Guerroujom. FOTO – REUTERS
Parížania pripravili skvelý atletický šampionát. Pre Francúza. Pre ležérneho a po zábave bažiaceho diváka. Pre hrdého vlastenca. Počas mužského maratónu prebehol pred plnými tribúnami elegantné čestné kolo Alain Mimoun, maratónec s alžírskymi koreňmi, osemdesiatnik, veľký Zátopkov súper, olympijský víťaz z Melborne 1956. V obleku a viazanke. Diváci išli zošalieť.
Stade de France bol optimisticky vymaľovaný ako Renoirovo plátno. Usporiadatelia robili, čo mohli, aby futbalový svätostánok premenili na atletický. Na vonkajší efekt vydarene. K tribúnam sa vchádzalo po štylizovanej tartanovej dráhe. Zázraky nedokázali. Dejisko futbalového finále majstrovstiev sveta 1998 s triumfom trikolóry možno ešte vyhovuje rugby. Pre kráľovnú športov je tesný. Ak chce francúzska metropola olympiádu 2012, akože chce, musí športovisko vo štvrti Saint Denis prestavať.
Návštevník, trebárs zo Švédska, mal smolu. Vo Francúzsku po francúzsky. Orientačné tabule, bulletiny, jedálne lístky v okolitých reštauráciách zásadne v reči kráľov Ľudovítov.
Japonskí novinári ráno stepovali v presscentre, lebo nič nefungovalo. Prečo aj. Francúzi nerobili. Čo na tom, že hostia z druhej strany zemegule mali neskoré popoludnie a zopár hodín do uzávierky. Starší pán, Takeši Ondo z osackého vydania Asahi Šimbun, unavene žmurkal. „Najhorší šampionát. Popoludní nás prehliadajú od hlavy po päty, ráno by som do presscentra mohol prísť obrneným transportérom naloženým neutrónovou bombou,“ krútil hlavou vyslanec novín z krajiny precíznosti a techniky.
Francúzi vždy mali šľachtu, plebs i luzu. O ten prvý stav sa postarali usporiadatelia s versaillskou noblesou. Do VIP lóže potentátov sa vchádzalo po päťdesiatmetrovom modrom koberci. Čestnú stráž držali krásne dámy v modrom s modrými dáždnikmi alebo slnečníkmi. Podľa potreby. Bozk sem, bozk tam, keď prichádzali funkcionárske hviezdy. V pozadí stáli dvojmetroví Afrofrancúzi s kamennými tvárami. Bezpečnosť bola aj nebola. Luzu z okolia Stade de France vytlačili do centrálneho metra, bezdomovci s kufrovou adidasovou výbavou sa premávali nocou vlakmi.
Plebs preskakoval turnikety, aby sa dostal zadarmo. Na štadióne sa často správal futbalovo. Ako nedávno na dvorcoch Rolanda Garrosa. Čert vzal výzvy na zachovanie ticha pred štartmi šprintérov. Nepomáhalo ani mohutné syčanie nervózneho hlásateľa: ššššššš, ssssss. Zlomyseľný krikľúň za smiechu komparzu sa vždy našiel. Program sa naťahoval.
V sobotu sa Francúzi dočkali. Hneď dva razy spieval 60-tisícový chorál marseillézu na počesť ich diaľkarky Eunice Barberovej. A predovšetkým štyroch dám tmavej pleti, ktoré v šprintérskej štafete vytrieskali Američanky. Parížan väčšie šťastie nepozná.
Bol to zvláštny šampionát, pre nekritických milovníkov Francúzska ideálny.
