Potichu sa dnes krajiny Visegrádskej štvorky dočkali desiateho výročia založenia svojej spolupráce. Z troch stredoeurópskych štátov - ČSFR, Poľska a Maďarska sa stali za dekádu štyri. Z troch štátov tápajúcich v transformácii sa stali nádejní uchádzači o členstvo v Európskej únii. Poľsko, Maďarsko a Česká republika sú už členmi NATO, Slovensko pre vnútorné problémy túto veľkú šancu premrhalo.

Akú úlohu zohrala v tomto celkom úspešnom príbehu V4? Nie veľkú, ale pozitívnu. Prežila klinickú smrť spôsobenú Klausovým ignorovaním a Mečiarovou izoláciou. V máji 1999 sa v Bratislave V 4 vrátila s novým dychom. Spolupráci dnes chýba romantický nádych, ktorý bolo cítiť pri zakladaní. Premiéri sa uisťujú o výhodách zoskupenia, ktoré v Bruseli pripomínajú ako dôkaz, že vedia spolupracovať.

Štáty V 4 sa teraz venujú najzásadnejšiemu problému - vstupu do EÚ. V tieni Bruselu sa stráca ďalší pilier, o ktorý sa malo zoskupenie opierať: chabá cezhraničná spolupráca regiónov akoby naznačovala, že z Popradu je bližšie do Bruselu ako do Zakopaného. To je omyl, ktorý popiera samotnú ideu integrácie do únie.

Slovensko sa po Mečiarovej ére vrátilo do V 4 s veľkým hrmotom. Slová o našom geopolitickom význame sú tentokrát namieste. Sme spojovníkom Česka, Maďarska i Poľska - hovoriť o Visegráde by s dierou miesto Slovenska nemalo zmysel. Za náš návrat môžeme vďačiť aj ostatným partnerom, ktorí pripomínali význam Slovenska pre strednú Európu - ale netreba ho preceňovať. Sme len tam, kde patríme, a sme v postavení, aké si zaslúžime. Vo V 4 to bez nás nejde, ale úplne rovnocennými partnermi ešte nie sme.