V posledných dňoch sme v médiách svedkami diskusie o verejnoprospešných prácach (VPP). Vláda chce na ne pre tento rok vyčleniť opäť nemalú sumu - 1,5 mld Sk, čo je o 0,5 mld Sk menej ako vlani. Združenie miest a obcí žiada 3 mld Sk a na svete je opäť konflikt, a zbytočný.
Mechanizmus VPP bol už dostatočne medializovaný a „zdôvodnený“ v minulom roku, takže ho nechcem znovu opisovať. Domnievam sa však, že sa minul cieľa, a divím sa, že vláda chce opäť urobiť tú istú chybu. Áno, starostovia sa snažia získať tieto prostriedky, pretože i keď sú účelovo viazané, vedia si s nimi niečo v obci vylepšiť, pričom nezabúdajú ani na svoj imidž. Sú to však peniaze nás daňových poplatníkov a máme právo ich kontrolovať a vyjadrovať sa k nim. No na druhej strane poznáme slovenskú povahu - „čo ťa nepáli, nehas“ - (ono to však páli!!!), tak sa nečudujem, že táto akcia mala taký rozmer a dopad.
Pozrime sa najprv zo širšieho pohľadu na nezamestnanosť. Je to sociálny jav, a preto preň platia zákonitosti Gaussovho rozloženia. Z nich vyplýva, že určité percento populácie na okrajoch rozloženia má minimálnu alebo maximálnu úroveň množstva daného javu (alebo vzťahu k nemu). To znamená, že až 2 % populácie nechcú a nebudú pracovať. Ďalej sú ešte 3-4 % tých, čo majú problém a ťažkosti s prispôsobením sa pracovnému procesu. Ak si to premietneme na celú populáciu SR, kde je asi 2,5 mil. práceschopných ľudí, tak je to od 50- do 100-tisíc, a to je zo súčasnej úrovne nezamestnanosti 5 až 10 %. Ak ďalej odpočítame tých nezamestnaných, ktorí pracujú načierno (uvádza sa, že ide o 10 až 20 % z počtu nezamestnaných), čo je opäť 50- až 100-tisíc, skutočná miera nezamestnaných (teda tých, čo chcú úprimne pracovať a nemôžu nájsť prácu) je o 100- až 200-tisíc nižšia a je v rozpätí 300- až 400-tisíc, čo je 12 až 16 %. Samozrejme, že toto je určitý uhol pohľadu na základe analýzy sociálneho javu, akým je nezamestnanosť. Niekto môže namietať, že je príliš alibistický. Ale nie je alibistické hádzať všetkých nezamestnaných do jedného vreca? Nie je alibistické hodiť nejaký groš na ulicu - a chudoba, pobite sa o ne? Nie, ja neospravedlňujem súčasnú vládu a nezmenšujem tým jej bremeno, ktoré nesie, ale bohužiaľ, nevie si ho odľahčiť. Bez hlbokej analýzy a kvalitnej diagnózy nie je možná terapia. Doterajšie kroky sa mi javia ako tzv. symptomatická liečba a nie kauzálna (zameranie sa na odstránenie vonkajších prejavov a nie príčin). Všetky intervenujúce faktory (teda aj vložené prostriedky) musia byť adresné, cielene zamerané na príčinu, inak z hľadiska metodologického nebudú valídne a ani efektívne. (Ak však bolo toto rozhodnutie výsostne politické, tak je zbytočné sa týmto problémom vôbec zaoberať, pretože takéto rozhodnutia sa len málokedy trafia do metodologickej optimálnosti riešenia javov. Zodpovednosť musí niesť ten, kto takéto rozhodnutie urobil!)
Podľa kritérií mali ísť prostriedky skupine dlhodobo nezamestnaných, v ktorej sú väčšinovo zastúpení najmä neprispôsobiví jednotlivci (tí, čo pracujú načierno, nereflektovali na túto ponuku), ktorých som už vyššie zadefinoval. Domnievam sa, že len mizivé percento z tejto skupiny nezamestnaných táto akcia hodnotovo ovplyvnila a začali mať k fenoménu práca iný vzťah. Pre mnohých bola motivácia len to, že po ukončení VPP dostávali v ďalšom období slušnú podporu v nezamestnanosti.
Aký je teda môj návrh na riešenie tohto javu. V prvom rade by som ho zadefinoval ako nepriamy. Ďalej navrhujem, aby bol adresný na skupinu tzv. skutočne nezamestnaných (to je tých 12 až 16 %), a to prostredníctvom toľko proklamovanej (ale vôbec nie viditeľnej!) podpore malého a stredného podnikania. Uvediem príklad, ako sa mohli využiť vlaňajšie prostriedky (2 mld Sk). Vláda ich mohla pokojne „darovať“ kvalitným projektom ako dotáciu po 1 mil. Sk. Z tejto sumy (a nejakých vlastných prostriedkov) by mohli napríklad vzniknúť malé rodinné podniky, reštaurácie, bistrá, kaviarničky, ktoré tak veľmi chýbajú na Slovensku (najmä turistom zo zahraničia). Mohlo by vzniknúť okolo 2000 takýchto rodinných podnikov (hovoríme o cestovnom ruchu, ktorý by sa mal podľa vládneho programu výrazne rozvíjať a zabezpečovať nemalé príjmy do štátneho rozpočtu). Každý by zamestnával cca 6 osôb, teda vzniklo by 12 000 pracovných miest (celoročných), čo predstavuje okamžité zníženie nezamestnanosti o 2,4 %. Každý takýto podnik, reštaurácia by mohli mať obrat okolo 2 mil. Sk za rok, čo je spolu cca 4 mld Sk. Z tejto sumy tvorí nákladovú položku - tovar a suroviny cca 30 %, t. j. 1,2 mld Sk. Pre štát je z toho 10 % DPH a to je 120 mil. Sk. Ďalší príjem štátu je z odvodového zaťaženia, ktoré tvorí 38 % a to je suma 437 mil. Sk a 12 % zdanenie príjmu zo mzdy zamestnanca, čo činí 142 mil. Sk (uvažujeme o priemernej hrubej mzde 8000 Sk). Ďalší príjem štátu sú odvody do fondov za SZČO, čo môže byť až 45,6 mil. Sk (uvažujeme o 2000 subjektoch). Len tento sumár tvorí sumu 744,6 mil. Sk a to je bez dane z príjmu fyzických alebo právnických osôb (predpokladáme, že by v začiatku nevykazovali žiaden zisk). Obce by z predaja alkoholu a cigariet získali desiatky miliónov korún do svojich obecných rozpočtov. Zamestnancom by v čistých mzdách zostalo okolo jednej miliardy korún, čo ďalej evokuje sekundárne dane a odvody ako ďalší príjem štátu. V podstate by sa štátu za dva a pol roka investované („darované“) peniaze vrátili! Ak by sa však každý rok nejaká tá miliarda „vložila“ (napríklad tá, ktorá by sa v priebehu roka vrátila) do malého a stredného podnikania, tak je šanca, že nezamestnanosť sa bude každý rok znižovať o 1 až 1,5 %, čo by do 5 až 7 rokov mohlo vytvoriť únosnú mieru nezamestnanosti.
Možno, že sa vám zdá tento projekt príliš utopický a nepravdepodobný. Možno, že je príliš jednoduchý, ale v jednoduchosti je často to najsprávnejšie riešenie.
Na záver vám dávam otázku: myslíte si, že verejnoprospešné práce sú naozaj prospešné pre tento štát?
VLADO PALKOVIČ, Bratislava
