sociálnym dosahom pre celý príslušný región. Volkswagen bude vyrábať mini-vany v novej fabrike vo Wolfsburgu; BMW vybuduje novú automobilku vo východonemeckom Lipsku. V oboch prípadoch uprednostnili kľúčové nemecké firmy hospodársko-politickú lokalitu Rostocku a Mníchova pred zahraničnými konkurentmi.
Volkswagen vykročil na absolútne novú podnikovo-ekonomickú pôdu. V novej fabrike zamestná približne 3500 ľudí. Pôjde o novozaučených nezamestnaných, ktorí dostanú jednotný hrubý plat 5000 mariek (ktorý je v konečnom dôsledku efektívne nižší ako priemerná mzda v celom koncerne VW). Budú mať, pravda, na nemecké pomery extrémne flexibilizovaný pracovný čas, závisiaci od výšky zákaziek a od pracovného výkonu. Budú sa musieť neustále doučovať, pričom polovicu „postgraduálnych“ nákladov im zaplatí firma a zvyšok budú musieť financovať z vlastného vrecka. Odmeny budú takisto závisieť od zákaziek a pracovného výkonu. BMW si vymyslel osobitne rafinované modely využívania pracovného času, umožňujúce dlhší čas neprerušovaného chodu drahých strojov, zariadení a celých produkčných liniek, ako aj elastickejšie odmeňovanie.
Nové fabriky VW a BMW v Nemecku vyvolali nadšenie politikov, predstaviteľov zamestnávateľských zväzov a odborárskych predákov. Svorne sa potľapkávali po pleci a chválili sami seba za hospodársko-politickú pružnosť. Jedným hlasom hovorili o významnom kroku smerom k dynamickej modernizácii nemeckého modelu sociálneho trhového hospodárstva. Právom. Svetlo sveta uzreli dve dôležité investičné rozhodnutia so signálnym účinkom pre ďalšie nemecké koncerny.
Každá minca má však dve strany. Zo slovenského (či českého) pohľadu ide o rozhodnutia s trpkou príchuťou. Volkswagen by s veľkou pravdepodobnosťou vyrábal nové mini-vany v Bratislave; nedá sa tiež vylúčiť, že BMW by „priklepol“ novú investíciu českému Kolínu. Manažérom Volkswagenu a BMW sa však šikovne podarilo zatlačiť odborárov a závodné rady do defenzívy. Postavili ich totiž pred hotovú vec: Buď ustúpite v problematike pružnosti pracovného času či efektívnej výšky odmeňovania zamestnancov, alebo postavíme nové výrobné haly na slovenskej a českej „zelenej lúke“.
Predstavitelia zamestnancov si jednoducho nemohli vybrať: za stavu, keď sa Nemecko dlhé roky otriasa pod štvormiliónovou nezamestnosťou, keď na území bývalej NDR „pečiatkuje“ približne každý piaty práceschopný človek, vtedy sa veru nedá rokovať o filigránskych jemnôstkach pracovného času či o percentuálnej miere automatického zvyšovania platov, alebo o výške odmien. Odborári jednoducho nemali voľbu. Manažéri totiž otvorene mávali strašiakom nízkych platov a dobrej kvalifikácie na Slovensku a v Českej republike (opretých o jedinečne pozitívne skúsenosti VW s Bratislavou a Mladou Boleslavou, čo sa roznieslo po celom automobilovom svete) - a vyhrali na celej čiare.
A tak sme po prvý raz zažili v Nemecku, že priaznivé poznatky o výhodných podnikateľských podmienkach a vynikajúcich zamestnancoch v bývalých komunistických krajinách sa stali žolíkom v rukáve zamestnávateľov. Prinútili odborárov a závodné rady ustúpiť z doterajších tarifných pozícií smerom k zlepšeniu celkovej pracovnej klímy.
Boj o nemecké pracovné príležitosti vstúpil do novej fázy. Čím chcú ex-socialistické krajiny v budúcnosti presvedčiť investorov zvonka, ak Nemci už nemajú taký skostnatený pracovný čas a ak nemeckí odborári nepriamo súhlasia s efektívnym znižovaním zárobkov?
JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov
