Európsky parlament minulý týždeň vyslovil na adresu Slovenska zásadné výhrady k systému finančnej kontroly a poľnohospodárstvu. V oboch prípadoch ide o oblasti, v ktorých štát narába s peniazmi daňových poplatníkov a, ako sa ukazuje, robí s nimi všetko, len ich nepoužíva efektívne.

Výhrady Európskeho parlamentu v uvedených prípadoch názorne ilustrujú nielen to, ako štát a armáda jeho úradníkov nie sú schopní ustrážiť, ako sami minú peniaze iných ľudí. Príklad poľnohospodárstva ukazuje navyše aj to, že pokiaľ štát zoberie pod svoje ochranné krídla kohokoľvek, priveľa preukazovaného dobra poškodí okrem „vyvolených“ celú spoločnosť.

Systém finančnej kontroly na Slovensku je schopný odhaliť len zlomok previnení proti zákonom, ktorých sa dopúšťajú inštitúcie hospodáriace s peniazmi štátu, tvrdí Európsky parlament. Bratislavská správa finančnej kontroly napríklad odhalila za minulý rok neoprávnené použitie peňazí nás všetkých v objeme 282 miliónov korún. Pokuty, ktoré udelila vinníkom, však dosiahli len 32 miliónov, no štátny rozpočet, do ktorého mali vyrúbené pokuty smerovať, uvidel z nich len niečo vyše troch miliónov. „Ľudia, ktorí majú alebo mali ku kontrolnej inštitúcii blízko, považujú tento nepomer za dôsledok nekompetentnosti úradníkov a korupcie,“ tvrdí správa v novinách. Peniaze, ktoré štát vyčleňuje pre tieto inštitúcie, stále rastú.

Príklad poľnohospodárstva potvrdzuje, že „dobra“ poskytnutého zadarmo, nie je nikdy dosť. Po minuloročnom suchu predložili poľnohospodári štátu účet za škody, ktoré údajne utrpeli nepriazňou počasia. Svoje škody podstatne nadhodnotili, „štát“ im uveril a účet zaplatil.

Ktovie, ako dlho by musela poľnohospodárska loby bojovať o svoje údajné finančné nároky, keby jej zástupca nesedel priamo v kresle člena vládneho kabinetu. Len tak mohli poľnohospodári presvedčiť vládu, aby v minulom roku nakúpil štát toľko obilia, že teraz nevie, čo s tým a musí ho so stratou predávať. Stratu, pod ktorú sa podpísali ich „odhady“ o nedostatku obilia v tomto roku, však už poľnohospodári nezaplatia. Aj tento účet štát vyrovná z peňazí ľudí, ktorí na solidaritu s poľnohospodármi nedobrovoľne prispievajú svojimi daňami.

Demagógovia bývajú pri prezentácii ekonomických nezmyslov presvedčivejší než ľudia, ktorí sa snažia ukázať, čo je na ich argumentácii chybné. Výsledkom ich „dobrých“ úmyslov je v prevažnej väčšine prípadov kopec chýb, za ktoré treba platiť. Vďaka však aj za takéto experimenty. Vždy sa dajú použiť ako negatívny príklad.