Peter Lindbergh a bývalá topmodelka Nadja Auermannová na otvorení fotografovej tohtoročnej výstavy s názvom Stories – Supermodels v nemeckom Oberhausene. FOTO – ČTK
V polovici 90. rokov sa z Lindbergha stal fenomén, ktorý určoval vývoj módnej fotografie. Cindy Crawfordová, Linda Evangelista, Naomi Campbellová, Tatjana Patitzová, Milla Jovovichová – topmodelky sa vďačne oddávali jeho bezbrehej fantázii.
Keď Peter Lindbergh pripravuje reklamnú kampaň, napríklad pre Calvina Kleina, všetci ostatní, ako hovorí cisár módy Karl Lagerfeld, majú oči na stopkách a pozorne sledujú, s čím prekvapujúcim zasa príde. „S čím už len ja môžem prekvapiť?“ zasmial sa v telefonickom rozhovore fotograf, ktorý mal cez leto veľkú šnúru výstav v Nemecku, Francúzsku i Japonsku. „Ale áno, ešte dokážem prekvapiť aj sám seba. To znamená, že ešte žijem, nie?“
Ako sa dokážete prekvapovať?
„Keď mi z tých stoviek záberov ešte vždy vylezie jedna dobrá fotografia.“
To ste na seba taký náročný?
„Áno, niekedy si myslím, že aj tá jedna je nanič.“
Raz ste povedali, že chcete robiť krásne fotografie. Podarilo sa vám to?
„To sám neviem, lebo vytvárať krásu nie je jednoduché. Najmä, ak sa chcete dopátrať jej hlbín. Skôr by som povedal, že sa snažím vylúčiť škaredosť.“
K fotoaparátu ste sa dostali až ako dvadsaťsedemročný. Nebolo to neskoro?
„Zdá sa, že nie. Už na škole som experimentoval s umeleckými formami využívajúcimi číslicové kódy a psychologické testy. Zaujímali ma veci, ktoré súviseli s novými spôsobmi interaktívneho vzťahu s divákom. A odtiaľ bol už len krôčik k médiu fotografie. V roku 1971 som sa zoznámil s fotografom Hansom Luxom a odvtedy som vlastne fotoaparát z rúk nepustil.“
Takmer výlučne uprednostňujete čierno-bielu fotografiu. Farba vás nelákala?
„Skúšal som to aj s farbou, ale u mňa je v hlbokej defenzíve. Čierno-biele fotografie pôsobia dojímavejšie, vzbudzujú vo mne pocit kreativity a sú schopné siahať až do ďalekosiahlej umeleckej hĺbky. Zdôrazňujú to, čo nás po estetickej stránke môže pozitívne nadchnúť ako v rozprávkovom sne.“
Sny však bývajú väčšinou farebné. Vaše nie sú?
„S farebnými snami súhlasím, ale kvôli svojmu rukopisu očisťujem sny od farebných nánosov.“
Chcete tým docieliť, aby realita vašich modelov bola tvrdšia?
„Neviem, či tvrdšia, azda presvedčivejšia. Rozhodujúci je výraz, a ten je pre moju voľnú fotografiu v čierno-bielom ladení. Okrem toho si myslím, že ľudia tak môžu viac využívať svoju fantáziu a domaľovávať si, pravdaže, ak chcú, moje fotografie.“
Považujú vás za fotografickú celebritu. Ako žijete so slávou?
„Sláva je cesta k čiastočnému urýchleniu predstáv, ale aj k strate súkromia. Keďže moja sláva sa nedotýka oblakov, predstavy sa realizujú dlhšie, ale zase netrpí osobný život.“
Karl Lagerfeld vás označil za Paganiniho ženského tela. Ako by ste sa sám charakterizovali?
„Lagerfeldov kompliment je príjemný, ale mne stačí, aby sa moje fotografie páčili ľuďom a mojim modelom. A moja charakteristika? Som človek, ktorý veľa chce.“
Niektoré vaše fotografie osobností sú dosť netradičné. Napríklad Carré Otisovej ste vyfotografovali len jej nohy a ruky. Aj to je cesta do vnútra ženskej duše?
„Nie všetko sa zmestí do tváre. Navyše, zaujalo ma to kompozične.“
Ako sa pripravujete na fotografovanie? Robíte si prípravné štúdie?
„Vždy, keď fotografujem, snažím sa urobiť čo najkrajší obraz. Nikdy si vopred neplánujem, ako by mal vyzerať. Dôležitý je vhodný moment stlačenia spúšte. Jeho správny ‘timing‘ sa zasa odvíja od toho, či je moje oko dostatočne zaostrené a ruka patrične reaguje na vnemy.“
Máte chvíle, keď oko nie je zaostrené a ruka je pomalá?
„Tvorivé krízy asi neobchádzajú nikoho.“
Ako sa z nich dostávate?
„Ešte viac pracujem.“
Žiadne podporné prostriedky?
„Myslíte alkohol, nebodaj drogy? S tým prvým nemám problémy, s tým druhým nechcem mať nič spoločné. Ak chcem ešte nejaký čas vydržať na špici, musím mať trochu sebadisciplíny.“
V poslednom období ste sa presadili aj ako filmár. Váš dokument Inner Voices (Vnútorné hlasy) získal minulý rok cenu na festivale v Toronte. Chceli ste uviesť fotografiu do pohybu?
„Nie, vo filme sledujem iné zámery. Vo fotografii musíte nasýtiť výpoveď do jedného záberu. Vo filme hľadám príbeh. Konkrétne v Inner Voices to mala byť moja vnútorná spoveď.“
Ako ste s ňou spokojný?
„Každá vec, ktorú urobíte, vám odrazí toľko kvality, koľko citovej investície do nej vložíte. Do tohto polhodinového dokumentu som dal maximum.“
Čo bude ďalej?
„Aj tohtoročné výstavy mi potvrdili, že moja cesta je stále schodná. Takže zostáva mi jediné – pokračovať v nej.“
ĽUDO PETRÁNSKY
Peter Lindbergh (1944) – rodák od poľsko-nemeckých hraníc patrí k najžiadanejším svetovým fotografom módy. V roku 1994 a 1997 mu v Paríži udelili cenu pre Najlepšieho fotografa módy na svete, rok predtým sa stal čestným členom exkluzívneho Klubu umeleckých riaditeľov v Nemecku. V roku 1996 získal v Berlíne prestížnu výročnú cenu Nadácie Raymounda Loewyho, ktorá sa v Európe považuje za najvýznamnejšie ocenenie v módnom dizajne. Patrí k vyhľadávaným fotografom reklamných kampaní pre svetoznámych módnych tvorcov a dizajnérov ako Giorgio Armani (Gio), Lancôme (Trésor), Calvin Klein (Eternity) či Jil Sander (No 4). V roku 1992 nakrútil dokumentárny film s názvom Modely vo filme (s Lindou Evangelistou, Cindy Crawfordovou, Naomi Campbellovou, Tatjanou Patitz ovoua Stephanie Seymourovou) v roku 1996 režíroval videoklip k albumu Tiny Turnerovej Missing You. Za dokumentárny film Inner Voices získal minulý rok cenu na filmovom festivale v Toronte za najlepší dokument. Pred dvoma rokmi sa stal Rytierom rádu umenia a literatúry. Má fotografické štúdiá v New Yorku, Miláne, Hamburgu a Paríži.
FOTO – PATRICK LAUGIER
