Dnes už Aborigéni vo všedný deň nechodia nahí, ale oblečení v tričkách, nohaviciach. Na slávnostné príležitosti si však obliekajú takýto sporý odev.
Guiney na kanoe, keď klesla hladina mora.
Počas svojho pobytu v Austrálii som mal možnosť žiť s Aborigénmi na najväčšom z ich území – Arnhem Land. Nachádza sa neďaleko známeho Národného parku Kakadu a má takmer takú rozlohu ako Slovensko. Ak tam chcete vstúpiť, potrebujete špeciálne povolenie od zástupcov ich najvyššieho úradu. Úrad oznámi žiadosť vodcovi osady – obyčajne je to najstarší muž – a ten sa spýta na názor každého obyvateľa. Ak by mal čo len jeden z nich výhrady, návštevník povolenie nedostane. Mne sa to podarilo.
Krajina Aborigénov chutí pieskom a hlinou
Pravdupovediac, keď som prišiel k Aborigénom, v prvej chvíli som bol trochu sklamaný. Predstavoval som si, že žijú výlučne tradičným spôsobom života. Územie Arnhem Land však tvorilo množstvo osád, v ktorých nechýbali obchody s potravinami a prefabrikované domy asi pre 40 rodín. Neskôr som sa skamarátil s jednou ženou – a tá ma ubezpečila: „Naše životy možno zasiahla civilizácia, ale nezabúdame na to, kto sme.“
S tradíciami som sa naozaj stretol. Videl som napríklad, ako žena s mužom vykopali pred domom plytkú jamku a založili v nej oheň. Bola to príprava na damper, starodávne hlavné jedlo, ktoré sa pečie v zemi. Recept je jednoduchý: Do múky nalejete vodu a nasypete prášok do pečiva. Vymiesite cesto ako na domáci chlieb. Potom vyberiete z jamy horiace drevo, hodíte do nej cesto a zakryjete ho pieskom. O tridsať minút je damper hotový. Pred jedením ho stačí už len oprášiť. Keď som ho prvýkrát chutnal, piesok a hlina mi škrípali pod zubami. Cítil som však chuť krajiny Aborigénov.
Domáci ma poučili: „Rozhorúčená diera v zemi je ako pec. To je jedna z našich múdrostí. Hoci sme kedysi nemali hlinené nádoby, takto sme mohli piecť aj klokanie mäso, jaštericu, korytnačku – všetko, čo sa dá uloviť v divočine. Dnes už máme elektrinu, varíme v kuchyni, ale z času na čas musíme predsa udržiavať tradíciu.“
Americké filmy v buši
Materiálna civilizácia a starodávna duchovná kultúra sú v osade rovnomerne vyvážené. Aborigéni majú televízor, poznajú americké filmy aj výrobky Sony, deti hrajú Nintendo a ďalšie moderné hry. V ich svete nechýbajú informácie, netrpia chudobou. Nikdy však bezhlavo neprepadli šialenstvu technických vynálezov – a to obdivujem. Deti chcú stále chodiť bosé po drsných skalách a kopcoch a milujú divočinu tamojšieho buša. Pretrváva aj zvyk trestať ostrou ihlou a chlapci sú obradne pripravovaní na obriezku.
Ani jeden z Aborigénov, ktorých som spoznal, nepije alkohol. Aspoň nie na ich pôvodnom území. Priniesť do osady alkohol je väčšinou zakázané. Aborigéni sú veľmi pokojní, mierumilovní, tichí.
Prečo eukalypty nevyhynú
Pred mnohými rokmi sa kresťanskí misionári pokúšali obrátiť Aborigénov na kresťanskú vieru. V každej dedine je preto kostol. Ich starodávnym vyznaním je však uctievanie zeme. Či prežijú, alebo zahynú, to všetko považujú za riadenie prírody. Preto sa ju snažia spoznať.
Raz som sa s jedným Aborigénom vybral do tábora v buši. Chcel svoje deti naučiť čosi nové o tamojšej prírode. Cestou na strmý kopec podpálil zhruba každých desať metrov suchú trávu. Zrazu mi hodil zapaľovač a spýtal sa, či si to nechcem vyskúšať aj ja. Nechápal som, prečo to robí. Veď v období sucha horí tráva na vyprahnutej zemi veľmi rýchlo a oheň sa môže ľahko rozšíriť na eukalyptový les. „Keď tráva dohorí, na zemi sa dajú ľahko nájsť stopy zvierat. V období dažďov narastie potom nová tráva a tá opäť priláka zvieratá,“ poučil ma.
Je na to ešte jeden dôvod. Eukalyptové listy sú jedinou potravou pre unikátne medvedíky koala. Obsahujú však horľavé oleje. Ak je na zemi listov priveľa, oheň sa nebezpečne rýchlo šíri. Preto treba trávu a listy čím skôr spáliť.
Kým sme vyšli na vrchol kopca, dolina pod nami bola v plameňoch. Muž ma poučil, že keď horí, eukalypty pučia. Vďaka horúcemu prúdu vzduchu obhorené semienka zaletia na vzdialenejšia miesta. Preto eukalypty v Austrálii nikdy nevyhynú.
Obávaní susedia
V aborigénskej osade som býval v malom stane, takzvanom áčku. Domáci mi často hovorili: Dávaj si pozor! Nevystríhali ma však pred zlodejmi, ale pred nebezpečným jedovatým hadom King Brown Snake, ktorý sa mi môže zahryznúť do nohy. Preto som dostal lekciu prvej pomoci. Ak ma metrový had uhryzne, treba si nohu pevne obviazať kúskom obväzu alebo hocijakej handričky – aby jed nekoloval v krvi ďalej – a rýchlo sa porezať priamo nad ranou. Potom treba jed s krvou vytlačiť z tela von.
„Ak to neurobíš, o desať minút zomrieš!“ povedal mi vážne chlapík v dedine. Hoci som mal stan postavený hneď pri dome Aborigénov, buš bol vzdialený od môjho obydlia tak na dva kroky. Priznám sa, bál som sa. Najmä, keď mi v noci čosi klopkalo na steny stanu. Neskôr som sa dozvedel, že to boli ropuchy – ďalší jedovatí susedia.
Nie sú to pôvodné obyvateľky Austrálie. Hovorí sa, že ich sem priviezli náhodou asi pred sedemdesiatimi rokmi na lodiach s tovarom, pravdepodobne z Južnej Ameriky.
Cudzinec horší než krokodíl
Striehnu tu aj ďalšie nebezpečné tvory. Aborigéni sa však neboja ničoho. Keď sú v buši, hodia sa do vody, kde sa im zachce. Aj tam, kde by sme sa my ani len nepriblížili k brehu. Vo vode môže byť aj krokodíl, a oni sa pokojne jašia.
„O prírode vieme všetko. Nebojíme sa jej. Viac sa bojíme teba,“ povedala mi manželka môjho sprievodcu.
Neskôr som to pochopil. Bol som cudzinec, neustále na čosi zvedavý, navyše s fotoaparátom na krku. Domáci si ma držali od tela.
Potom mi tá žena ešte povedala: „Máme tri druhy tajomstiev. Tajomstvá, ktoré ti môžem prezradiť, ak sa ma na ne spýtaš. Tajomstvá, ktoré ti môžem povedať, ak budeš predstierať, že si nič nepočul, a tajomstvá, ktoré nesmiem povedať cudzincovi.“
Jednoducho, na tomto území platia iné pravidlá. No napriek tomu, že som bol votrelcom, žena môjho sprievodcu bola ku mne milá a občas sa mi aj s niečím zverila. Dozvedel som sa napríklad, že nemá rada stredu. To bol deň, keď k nim prichádzala na návštevu manželova sestra. A jedným z pravidiel je, že švagriné sa nesmú navzájom rozprávať. Býva z toho nervózna. Spýtal som sa, čo by urobila, keby chcela fajčiť, nemala zapaľovač, a švagriná by vedľa nej fajčila. „Povedala by som to vetru,“ odvetila.
Duch Aborigénov
Veľa som sa naučil aj od miestnych umelcov. Umelecká tvorba je pre nich jedinou cestou, ako si priamo zarobiť peniaze. Medzi turisticky najznámejšie predmety patrí didgeridoo, najstarší drevený dychový nástroj na svete.
Vyrába ho aj môj sprievodca územím austrálskych domorodcov, kamarát Bill. Vďaka nemu som si ho mohol vyrobiť aj ja. Bol to pre mňa magický zážitok, lebo tento nástroj vraj nemožno vyrobiť bez prítomnosti austrálskej prírody.
Bill ma vzal do buša, kde sme hľadali vhodný eukalyptový strom na jeho výrobu. Najlepší je vyschnutý, ktorý stojí v blízkosti termitísk. Termity vyžerú jeho dužinu a práve dutý kmeň je potrebný na výrobu nástroja.
Kmeň bolo treba odpíliť, kôru ošúpať. Dieru sme vyčistili a zväčšili. Drevo sme nechali vysušiť. Potom sme ho obrúsili a mohlo sa maľovať. Aj farby získavajú Aborigéni priamo z prírody. Základom je žltá, červená, biela a okrová. Možno ich získať z kameňa rozdrveného na prášok. Najmä krásny, okrovo sfarbený kameň má pre aborigénskeho umelca cenu diamantu. Čierna farba pochádza z dreveného uhlia – toho je po požiari v buši dosť. Rozdrví sa na prášok a zmieša s vodou.
Dnes pridávajú Aborigéni do farby lepidlo, aby bola nezmazateľná. Ak chcú však dodržať originálnu, tradičnú techniku, radšej použijú olej získaný z pštrosa emu alebo z iných zvierat. Vďaka tejto technológii sa v Austrálii zachovali aj veľmi staré nástenné maľby.
Na svoje didgeridoo som chcel namaľovať typické bodky, známe z aborigénskych obrazov. Bill ma však upozornil, že tento vzor je špecifický pre región v okolí hory Uluru v strede Austrálie. Pre nich na severe je charakteristická mriežka. Ospravedlnil som sa a dodržal tradíciu.
Ako som stružlikal, pochopil som, že didgeridoo je koncentráciou ducha Aborigénov. Nemôže vzniknúť nikde inde, iba v krajine, kde platia iné prírodné zákony a tajomstvá.
Text a foto – MASAHIKO SHIRAKI
