Mnohí príbuzní obetí z 11. septembra sú zverejnením prepisov pohoršení. Hrôzu musia prežiť ešte raz. Na archívnej snímke je Sally Regenhardová, ktorá prišla o svojho syna Christiana. FOTO - ARCHÍV
NEW YORK - Opisy padajúcich horiacich tiel aj dvojíc držiacich sa za ruky, zúfalé prosby o pomoc a slová rozlúčky sú dookola sa opakujúcou témou prepisov telefonických rozhovorov medzi osadenstvom newyorských dvojičiek a vonkajším svetom tesne po útoku a pred pádom budov 11. septembra 2001. Spoločnosť Port Authority of New York and New Jersey, bývalý vlastník Svetového obchodného strediska (WTC), uvoľnila vo štvrtok na súdny príkaz prepisy rozhovorov.
Prepisy v rozsahu asi 2000 strán sa tak dostanú na verejnosť dva týždne pred druhým výročím masakru z 11. septembra 2001. Dokumenty posledných slov obetí, ktorých zverejnenie je pre mnohých výrazom bezohľadnosti médií, sa zároveň stali symbolom ľudskej dôstojnosti a sily tvárou v tvár smrti. „Ukazujú, ako si ľudia plnili svoje povinnosti, a to statočne v deň nepredstaviteľnej hrôzy,“ povedal hovorca spoločnosti Greg Trevor.
Americká spoločnosť spočiatku odmietala prepisy zverejniť s ohľadom na pozostalých po takmer troch tisíckach obetí, ktorí v troskách dvoch veží obchodného strediska zahynuli. Zverejnenie prepisov nakoniec nariadil sudca Sybil R. Moses na popud médií. Denník The New York Times totiž podal žalobu, ktorou sa domáhal voľného prístupu k otvoreným záznamom.
„Pre mňa a moje deti je to ako facka,“ povedala pre BBC vdova Leila Negronová. „Ľudia chcú horory, nezaujímajú ich dobré veci. Mnoho informácií je osobných. Ich zverejnenie veci nepomohlo, len zranilo rodiny obetí,“ dopĺňa Laurie Tietjenová, ktorá v troskách WTC stratila brata.
Proti zverejneniu dokumentov sa postavili aj rodinní príslušníci 85 obetí zamestnancov v službách spoločnosti Port Authority. Port Authority spor vyriešila tak, že pozostalým odovzdala dokumenty skôr ako médiám, aby sa rodiny nedozvedeli bolestné odkazy až z novín a televízie. „Nie sme pripravení na to, aby sme to čítali. A už vôbec nie v novinách. Ale teraz to musíme prečítať v rýchlosti, aby sme sa dozvedeli skôr než verejnosť, čo tam je,“ citovala televízna stanica CNN JoAnn Barbellová, ktorej otec James pracoval vo WTC.
Väčšina telefonujúcich ostala uväznená na horných poschodiach mrakodrapu, nad miestami, kde do múrov prenikli lietadlá. Prvé lietadlo narazilo do budovy na 94, druhé na 78 poschodí. „Sme na 88. poschodí. Sme v pasci. Celá budova mi padne na hlavu. Budova padá…,“ kričal do telefónu ženský hlas, kým sa spojenie neprerušilo. Potom v dokumente nasledujú už len spomienky privolaných policajtov na dunenie padajúcich tiel. Na miesto boli povolaní aj úradníci miestnej správy, aby monitorovali katastrofu. V zverejnenom dokumente sa nachádza aj spomienka jedného z nich. Na oznámenie, že WTC nie je vidieť pre dym, mu kolega odpovedal: „Nie, ty nerozumieš. WTC tam už nie je. Je preč.“
(zo, čtk, reuters)
Čo hovorili ľudia tesne po útoku
„Časti tiel sú všade naokolo. Toľko … tiel vybuchuje z budovy. Musia tu byť stovky mŕtvych.“
„Vidím tucty tiel, ľudí, ako skáču z budovy. Telá prichádzajú z neba.“
„Je tu výbuch na vyšších poschodiach. Nevieme, či je to lietadlo, alebo bomba. Máme tu zranených, chystáme evakuáciu. Všetci sú mobilizovaní.“
„Situácia sa zhoršuje. Nie je tu vzduch. Nepreháňam.“
„Mama, som v práci. Nechoď nikam. Toto je zlé. Zlyhali radary a lietadlá nalietavajú na New York, rútia sa na Manhattan. Zavolám ti, ale chvíľu to potrvá.“
„Chcem ťa o niečo poprosiť, Anthony. Ocko nie je doma, teraz si ty chlapom v dome. Pomôž mame a rozveseľuj ju, dobre?“
(zo, reuters)