Východ sa vlečie do Európy

Keď sa vo východnej Európe zrútil komunizmus, noví demokratickí lídri regiónu boli zajedno, že ich prioritou musí byť vstup do Európskej únie, a to urýchlený. „Späť do Európy“ sa stalo sloganom doby a väčšina obyvateľov si ho s nadšením osvojila. Napriek

ILUSTRAČNÉ FOTO TASR - IVAN MAJERSKÝ

tomu osem mesiacov pred formálnym naplnením tohto sna pribúda vo východnej Európe pochybností o výhodách členstva v Európskej únii. Kde sa stala chyba?

Pre nové demokracie na východe Európy má členstvo v únii päť základných dimenzií: dejinnú symboliku, bezpečnosť, hospodársku prosperitu, politickú stabilitu a záruku právneho poriadku. Každá je vo východnej i v západnej Európe spätá s inými nádejami.

Východ vždy pociťoval dejinnú symboliku únie silnejšie než západná Európa. Únia naopak zdôrazňovala technické kritériá členstva. Západoeurópania sa zrejme nezaoberali tým, že by včasné rozšírenie smerom na východ mohlo urýchliť konsolidáciu demokratických revolúcií v oblasti. Rozšírenie sa zúžilo na vysoko odborný a byrokratický proces a takmer úplne z neho vyprchal morálny a politický étos.

Zároveň sa znížil význam bezpečnostnej dimenzie členstva v únii, keď sa USA rozhodli pre rýchle rozšírenie NATO. Skutočnosť, že Američania sa vzchopili prv než únia, napomohla upevniť pocit vernosti, ktorí mnohí ľudia v nových demokraciách cítia voči USA.

Tu Európska únia skutočne premrhala veľkú príležitosť spojiť rozšírenie s odvážnou vnútornou reformou, ktorá by ju premenila v superveľmoc. Rozšírenie sa premenilo na nezáživné cvičenie, pri ktorom spletitý proces prijímania acquis communautaire (jadra európskeho práva) zahmlil predstavu obyčajných ľudí o rozhodujúcich prínosoch členstva. Mnohým sa začala únia javiť ako byrokratické monštrum.

Nakoniec východoeurópskym proeurópskym elitám zostal jediný prostriedok na povzbudzovanie nadšenia pre členstvo: všeobecné vyhlásenia, ako únia vniesla mier a stabilitu na kontinent neslávne známy bojovnými sklonmi, a sľuby hospodárskej prosperity. „Návrat do Európy“ bol v nenávratne, Východoeurópanov späť do Európy priviedli USA.

Dnes sa, bohužiaľ, javí neistá i hospodárska prospešnosť EÚ. Počas procesu pristúpenia dala únia jasne najavo, že nemôže ponúknuť rovnakú mieru ekonomickej solidarity, akú poskytla predchádzajúcim nováčikom. Noví členovia by, samozrejme, mohli mať úžitok z prílevu investícií. Mnohým západoeurópskym spoločnostiam totiž existencia spoločného hospodárskeho priestoru a napokon i širšia menová únia uľahčia premiestnenie prevádzok do oblastí s nižšími nákladmi, ale zhodnými právnymi normami. I tieto prínosy však môže obmedziť pretrvávajúci hospodársky pokles vo väčšine západnej Európy. Významnejšiu zmenu v hospodárskej úspešnosti Európy nemožno očakávať, ak sa neuskutočnia hlboké štrukturálne zmeny. Dosiaľ sa objavili len váhavé reformy.

Pomalší rast v nových členských štátoch by tiež mohol zdržať plánované zavedenie eura, čo by následne mohlo odradiť mnohé západné spoločnosti od investovania. Ako by sme tu boli v pasci Hlavy XXII: spoločná mena by mohla podnietiť zahraničné investície, hoci jej zavedenie bude závisieť od schopnosti nových členov znížiť schodky svojich rozpočtov. Ale fiškálna konsolidácia vyžaduje silnú ekonomickú výkonnosť, ktorá je zasa závislá od zahraničných investícií.

Teraz, keď sa hospodárske prínosy členstva zdajú menšie, než sa očakávalo, intenzita proeurópskych nálad medzi uchádzačmi o členstvo výrazne ochabla. Hoci prakticky vo všetkých kandidátskych krajinách, kde prebehli referendá, hlasovala v prospech členstva drvivá väčšina, mnoho ľudí k voľbám nešlo. Najvýstižnejšie sa doterajšie referendá dajú označiť slovom ľahostajnosť.

Aby bolo všetko ešte komplikovanejšie, vstúpia východoeurópske krajiny do únie v okamihu, keď únia začala zásadnú vnútornú reformu, ktorú stelesňuje nová európska ústava. Vzhľadom na svoje skúsenosti s pomalým procesom rozšírenia je väčšina kandidátskych krajín obozretná ohľadne motívov niektorých veľkých krajín. Ak sa tie v posledných štrnástich rokoch správali sebecky, prečo by mali uchádzači veriť, že nezneužijú nové rozhodovacie mechanizmy na škodu malých? Odtiaľ pramení odpor niektorých kandidátskych krajín voči vytvoreniu pozície európskeho prezidenta.

Až sa teda 1. mája 2004 splní sen o rozšírení, nebude sa príliš jasať ani na jednej strane Európy. Skôr bude prevládať znepokojenie a letmá nádej, že nakoniec všetko nejako dopadne.

Ak však uvážime skúsenosť Európy s revolúciami - ako na Východe tak na Západe - snáď by sme sa tej ľahostajnosti mali tešiť.

Autor: JIŘÍ PEHE(Autor je bývalým hlavným politickým poradcom prezidenta Václava Havla, je politickým komentátorom a riaditeľom New Y