Miroslav Šatan. FOTO – TASR
Symbolicky bez dresov odchádzali z ľadu hviezdy NHL hlavní účastníci benefície v Trenčíne. Všetko nechali na ľade vďačným divákom. Ich kapitán MIROSLAV ŠATAN (28) ešte dlho trpezlivo rozdával autogramy a rozhovory. Napriek únave sa mu z tváre zračila spokojnosť.
Vaši priatelia z NHL a spoluhráči z reprezentácie sa zhodli, že váš benefičný zápas patril k najvydarenejším, na ktorých sa zúčastnili. Vy?
„Príjemne sa to počúva. Ja mám rovnaký názor. Som rád, že akcia splnila svoj účel.“
Základom úspechu bola účasť divákov. Verili ste, že trenčiansky zimák bude vypredaný?
„Pred zápasom som to nevedel. Naplniť hľadisko bolo naším hlavným cieľom, tajnou túžbou. Prispôsobili sme tomu ceny lístkov (100 Sk na sedenie, 70 na státie - pozn. red.), aby si to mohol každý dovoliť. Radšej plný dom a skvelá atmosféra, ako rozpaky pred poloprázdnym hľadiskom.“
Aká bola genéza vašej benefície s charitatívnym účelom?
„Netrvalo to dlho. Možno tri štyri mesiace od prvej myšlienky. Urobili sme si prieskum, zohnali sme vhodných ľudí a potom sa našli deti, ktoré najviac potrebujú pomoc.“
Aké ste mali pocity, keď sa deťom na vozíkoch tajil dych. Nielen od sumy na šekoch, ale aj od osobností, od ktorých to preberali?
„Deti boli, samozrejme, veľmi potešené a prekvapené. Treba však chápať, že ich životná situácia je veľmi komplikovaná. Všetci sme boli radi, že sme im to aspoň trochu uľahčili.“
Poznáte aj niektoré konkrétne životné príbehy detí z piatich prvých prípadov, ktorým ste pomohli?
„Môjmu bývalému spoluhráčovi z Topoľčian sa narodili postihnuté deti-dvojičky. Je to vážnejší prípad, potrebovali špeciálne lôžko. Aj tam išli peniaze z našej nadácie.“
Vaša nadácia sa po vydarenom štarte dostala do povedomia verejnosti. Čo ďalej?
„Očakávame, že sa objavia ďalšie žiadosti o pomoc. Dúfam, že prídu aj nejakí darcovia, aby neostalo veľa neuspokojených prípadov. Objem pomoci závisí aj od darcov. Filozofia našej nadácie je, že všetky získané prostriedky okamžite odovzdávame postihnutým.“
Zopakujete to aj o rok?
„Ťažko ešte v tejto chvíli niečo záväzne potvrdiť. Ohlas je pozitívny, na budúci rok, možno niekde inde zorganizujeme podobnú akciu. Nemusí to však byť iba hokejový zápas.“
Popularita hokeja na Slovensku neklesá. Každé leto sa organizuje množstvo športovo-spoločenských akcií. Nie ste z toho niekedy unavený?
„Počet závisí od individuálneho vkusu. Ja si vyberám dve, maximálne tri.“
Ako na vás zapôsobil tím trenčianskej Dukly?
„Veľmi šikovní hokejisti. Želám im veľa úspechov v novej sezóne. Vyhrali Crystal Cup, sú rozbehnutí. Možno budú adepti na titul.“
Na trenčianskom štadióne ste v rokoch 1992-94 odohrali dve sezóny v drese Dukly. Na ktorý zápas si najlepšie spomínate?
„V prvom ročníku samostatnej slovenskej Extraligy, keď bol vo finále s Košicami stav 2:2 na zápasy. Posledný duel sa hral v Trenčíne. Vyhrali sme ho 5:1 a získali sme v roku 1994 prvý titul majstra Slovenska. To bol pre mňa najväčší zápas na tomto štadióne.“
Našli ste v súčasnom kádri Dukly spoluhráčov spred desiatich rokov?
„Mišo Mravík a Martin Opatovský. Tí však boli ako dorastenci iba v širšom kádri.“
Pri samostatných nájazdoch po zápase ste zaujali originálnym blafákom. Po efektnej otočke skončil puk na žŕdke prázdnej bránky. Má tento kúsok nejaký názov?
„(smiech). Možno by som mal nejaký vymyslieť. Ale ešte to musím dotrénovať, aby som to trafil do bránky. Bolo to všetko pre divákov. Otočku som skúšal aj vlani na exhibícii v Topoľčanoch, tam mi to však nevyšlo.“
S vaším klubom Buffalo Sabres stále nie ste dohodnutý na novej zmluve. Pohlo sa niečo?
„Nič, prebehlo iba zopár zdvorilostných rozhovorov s manažérom, no takých sa udeje ešte viac. Na Slovensku ostanem dovtedy, pokým sa nedohodneme na novom kontrakte.“
Viete si predstaviť, že počas čakania začnete na trenčianskom štadióne slovenskú Extraligu?
„Nevylučujem to.“
VOJTECH JURKOVIČ
