hmote nenápadnú jamku.
Záber opakovala francúzska televízia vo večerných zostrihoch takmer ako prvú udalosť dňa. Libor v mixzóne perfektnou angličtinou vysvetľoval, kreslil. Osviežoval vedomosti z geometrie. Záujem mali predovšetkým škandinávski novinári. O dva roky je šampionát vo Fínsku. Znovu sa šírili reči o nebezpečnej disciplíne, ktorú treba „vyhnať“ z hlavných plôch a od divákov. Všeobecne vzdelaný Libor už dávnejšie vedie na túto tému ostré polemiky s organizátormi mítingov. Spolupracovníkom je predovšetkým skvelý Japonec Koži Murofuši. „Na vine boli celkom jednoznačne usporiadatelia. ‘Klietka‘ okolo kruhu je vysoká a možno s ňou dostatočne manipulovať, aby kladivo letelo do určeného priestoru. V horšom prípade do siete ochrany. Obe krajnice ochranného zariadenia sú vlastne dverami, ktoré možno zatvárať a otvárať, pohybovať s nimi tak, ako sa točí kladivár. Odhod sa dá predpokladať. Principiálne, na strane, kde sa atlét obracia, tam treba na opačnej strane dvere privrieť. Francúzi to mali jednoduché. Iba Talian Vizzoni bol z nás ľavák. Ja som pokus zvrzal. Náčinie som vypustil skôr, ako som mal. Ak by bola klietka postavená, ako mala byť, musel by som trafiť sieť.“
Charfreitaga už dávnejšie štve diskriminácia kladivárov, disciplíny, ktorá bola už v programe Hier I. olympiády. Uznáva, že na menších mítingoch s viacerými pretekmi na stiesnenom priestore posielajú silných mužov na vedľajšie plochy. Na vrcholných podujatiach by podľa Murofišiho a Charfreitaga bolo hanbou, keby bojovali o svetové zlato na tréningovej ploche bez diváckej kulisy.
