rske spoločenstvo až po jeho dnešnú podobu znamená hospodársky zázrak, na ktorého plodoch máme ambíciu a reálnu šancu podieľať sa.
Slovensko zrejme nebude veľmi významne určovať ďalšie smerovanie novej Európy, nebude písať noty, čo však nevylučuje usilovať sa o také aranžmá, ktoré sa nestane brzdou rozvoja demokracie a prosperity.
Do únie nás prijímajú vo chvíli, keď sa tvorí jej ústava. Ústava, ktorá by mohla a mala zjednodušiť ťaživý právny kódex únie - vyše 97-tisíc strán najrozmanitejších noriem a regúl. Tvorcovia návrhu ústavy, ktorí v rozpore s pôvodnou intenciou a poverením zo seba fakticky utvorili ústavodarné zhromaždenie, však dostali úniu na križovatku. Budeme smerovať ku koncentrovanej federalizovanej štruktúre, k „Spojeným štátom európskym“, alebo k zväzku suverénnych národných demokracií, oddaných slobode, právu, demokracii, slobodne obchodujúcich a spolupracujúcich? Vznikne efektívny systém úzko kooperujúcich partnerov, alebo sa najväčšie partnerstvo demokratických štátov v dejinách premení na najväčšiu byrokraciu na svete? To sú otázky, ktoré - nespochybňujúc výhody členstva v únii - si musíme klásť. A hľadať odpovede. A hľadať na ich realizáciu partnerov.
Dlho sme ležali na nešťastnej strane železnej opony, naša eufória z dnešných možností je nesmierna, to však neznamená stratiť hlavu. Dlho sa rozhodnutia o nás uskutočňovali ďaleko od nás. Hoci ide o kultúrne a kvalitatívne neporovnateľné štruktúry, skutočne chceme, aby Európu ovládali prakticky nikomu sa nezodpovedajúce bezduché nadnárodné byrokratické inštitúcie? Chceme namiesto maximálnej možnej slobody dole úradnícke rozhodnutia zhora? Chceme eliminovať alebo minimalizovať svoj (a iné) národný parlament a intenzívnu lokálnu politiku, keď navyše vieme, že - ako upozornil nedávno Václav Klaus - žiaden pokus o demokraciu v entite väčšej ako nezávislý štát ešte nikdy nefungoval? Chceme riskovať, že drahé a neefektívne európske štruktúry sa stanú v konečnom dôsledku brzdou slobodnej trhovej ekonomiky? Chceme centralizmus, ktorý redistribuuje a reguluje čoraz viac z utvoreného bohatstva? Chceme univerzálne európske právne normy, ktoré budú determinovať všetko - od kvót výroby ocele až po nakladanie s psími výkalmi, normy, ktoré nebudú (lebo nemôžu) rešpektovať lokálnu kultúru, tradície, danosti? Chceme, aby sa rozpočtová moc a pomoc začínali i končili v rukách bruselských úradníkov? Chceme hádam povýšiť lobing na základný nástroj (hospodárskej) politiky?
Otázky, ktoré si kladieme, sú rečnícke - pýtajú sa aj odpovedajú. Iste, odpovede nemusia byť vo všetkom jednoznačné. Sú však minimálne mementom na zamyslenie, na diskusiu. Vstupujúc do Európskej únie máme nielen právo, ale aj povinnosť pýtať sa a hľadať východiská z problémov, ktoré toto spoločenstvo napriek nepopierateľným výhodám má a ktoré dnešná „európska ústavná križovatka“ môže vyriešiť alebo - zakonzervovať.
Ak sa niekomu vidí, že vyslovené je tvrdo konzervatívne, nemýli sa. Každý konzervatívny prístup, ktorý má na pamäti človeka ako takého, totiž nemôže nechcieť, aby čo najviac moci a rozhodovania zostávala čo najnižšie - čo najbližšie k človeku.
Autor: BRAŇO HOCHEL(Autor je podpredsedom Demokratickej strany)
