ov pre prezidentov a premiérov. Nešlo mu ani o komentátorov novín a televízií alebo o učencov, ktorých spisy tvoria hudobnú kulisu politiky. Poukazoval na pôvodcov skutočne plodných myšlienok, ako bolo jeho presvedčenie, že kapitalizmus občas treba zachrániť štátnymi intervenciami, ktoré ovplyvnia agregátny dopyt.
Samozrejme, Keynes nám tiež pripomenul, že v dlhodobom výhľade sme všetci mŕtvi. Keď jeho vplyv dosahoval vrchol, v 50., a predovšetkým 60. rokoch Keynes bol naozaj po smrti. Iní, ktorí kedysi inšpirovali (ak je to správne slovo) totalitné hrozby 20. storočia, boli mŕtvi dlho predtým, než sa ich myšlienky uskutočnili. Politický vplyv intelektuálov je teda zriedka okamžitý. Musí dočkať svoj čas.
To súvisí s ďalšími vlastnosťami ideí, ktoré vymedzujú historické obdobia, konkrétne s faktom, že pochádzajú z periférie prevládajúcich ortodoxií. Pri svojom vzniku a zverejnení sa tieto myšlienky zdajú takmer bezvýznamné a každopádne mimo ducha doby.
To platilo pre Cestu do otroctva Friedricha von Hayeka i pre Otvorenú spoločnosť a jej nepriateľov Karla Poppera, dve knihy vydané na konci druhej svetovej vojny. Ich skutočný triumf prišiel až v roku 1989, keď sa zrútil komunizmus a vznikajúce nové spoločnosti potrebovali jazyk, ktorým by vyjadrili svoje ciele.
Podobne platí, že počas vrcholnej doby sociálnodemokratického veku 60. rokov sa zdal kuriózne mimo doby chválospev Miltona Friedmana na rýdzi kapitalizmus. Potom však na konci 70. rokov prišla stagflácia, kombinácia slabého hospodárskeho rastu a inflácie. Hoci melancholickejší ekonómovia ako Mancur Olson sa domnievali, že stuhnutosť statusu quo by dokázala prekonať jedine revolúcia alebo vojna, Ronald Reagan a Margaret Tatcherová mali v pamäti Friedmanov svetonázor, ako aj myšlienky Hayekove a ďalších. Znovu išlo o to, dať obsah a jazyk nejasne vnímaným zámerom, ktoré boli o niečo pred všeobecným názorom, ale v súlade s jeho smerovaním.
Nikdy som neveril, že by politika „tretej cesty,“ ktorá natoľko opanovala posledné roky, mala tiež taký význam či intelektuálny rodokmeň. Kvadratúra kruhu spravodlivosti a rastu bola nevyhnutnou myšlienkou, nejde však o ideál, ktorý by mohol vzbudzovať všeobecné nadšenie a masovú podporu. Ani plodná Teória spravodlivosti Johna Rawlsa nie je viac než kratochvíľa pre malú skupinu, nie však recept pre široké vrstvy.
Hoci tretia cesta pretrvávala, začal sa presadzovať iný myšlienkový systém, ktorý sa zo začiatku javil ako okrajový, a dokonca absurdný. Zakladá sa na Friedmanovej-Hayekovej koncepcii oslabovania sociálnodemokratického štátu blahobytu, obohatenej však o nový myšlienkový základ ohľadne jadra štátu, ktorý pretrváva - ide o štát naplnený výhradne tým, čo Joseph Nye nazval „tvrdá moc“. Táto tvrdá moc znamená „právo a poriadok“ vo vnútri a vojenskú silu vonku. Ide o štát utvorený pre hobbesovský svet, v ktorom je najvyššou hodnotou bezpečnosť.
Takéto názory siahajú ďaleko do minulosti. V 20. storočí vidia niektorí ich pôvod u Lea Straussa, Nemca, ktorý ušiel do Ameriky, a dokonca u Hitlerovho právnika Carla Schmitta. V poslednom čase ich zastávali autori združenia okolo amerického časopisu Commentary. Washingtonské think-tanky im pomohli dostať sa do silnej intelektuálnej výzbroje neokonzervatívcov, ktorým sa dobre darí v Bushovej administratíve (hoci prezident k nim nepatrí).
Opäť sa teda stretávame s myšlienkami, ktoré siahajú ďaleko do minulosti, a napriek tomu sa dnes dostávajú do popredia. Vznikli na okraji doby s omnoho pravovernejším prístupom k liberalizmu a našli uplatnenie, akonáhle dozrel čas pre politikov, ktorí si v nich našli užitočné štruktúrne princípy. Ponúkajú mravné zásady na konanie i jazyk, ktorým sa takéto konanie „predá“ širšej verejnosti. Dominujú intelektuálnej scéne tak, že sa zdá, akoby alternatívy nemali nádej uspieť.
Dokonca i liberál vedľa nich nejako stráca farbu. Alebo hádam niekde na svoju príležitosť čaká nový Keynes?
© Project Syndicate
Autor: Ralf Dahrendorf(Autor je členom britskej Snemovne lordov, bývalým riaditeľom London School of Economics a bývalým rektorom St
