V októbri 1992 sa zrútilo nákladné lietadlo na predmestie Amsterdamu. Zahynulo štyridsaťtri ľudí, o katastrofe dlho hovorila celá krajina. O desať mesiacov neskôr zisťovala skupina holandských psychológov, čo si ich univerzitní kolegovia z katastrofy pamätajú. Položili im sugestívnu otázku: Videli ste televízny film o tom, ako lietadlo narazilo do činžiaku? Päťdesiatpäť percent opýtaných odpovedalo kladne a mnohí z nich si spomenuli aj na ďalšie podrobnosti. Všetci sa však mýlili. Film o katastrofe nikto nikdy nenakrútil.

To je len jeden pozoruhodný príklad svedčiaci o tom, že naša - inak vcelku spoľahlivá pamäť - nám občas vyvedie nepekný kúsok. Je z knihy Sedm hříchů paměti, ktorú napísal harvardský psychológ Daniel L. Schacter a vydala ju Paseka v edícii Fénix. Preklad je dielom známeho českého neuropatológa Františka Koukolíka, autora mnohých populárnych prác o záhadách a zákonitostiach fungovania nášho mozgu.

Schacter napísal objavnú a miestami dramatickú štúdiu o tom, v akých situáciách a prečo nás necháva naša pamäť v štichu. Prečo si niekedy nevieme spomenúť na mená ľudí, tváre ktorých dokonale poznáme? Aké procesy v našich mozgoch majú na svedomí stratené kľúče, peňaženky, založené okuliare a iné drobné aj väčšie nehody? Prečo niektoré skúsenosti z našich myslí zmiznú bez stopy a prečo sa naopak nevieme zbaviť trápnych alebo bolestných udalostí, ktoré našu myseľ doslova prenasledujú? Prečo skresľujeme našu minulosť, prečo ju nevedomky prispôsobujeme tomu, čo je teraz? Prečo sa nie vždy porota môže spoľahnúť na výpovede svedkov pred súdom? Prečo sa ľudia niekedy priznajú k hrozným skutkom, ktoré nespáchali?

Na tieto, ale aj na mnohé ďalšie otázky dáva Daniel L. Schacter často prekvapujúce odpovede, ktoré sa opierajú o najnovšie poznatky neurovedy. Preto občas zaznejú slová „pravdepodobne“, „nevieme“ alebo „nazdávam(e) sa“. Poctiví neurovedci a neuropsychológovia nemajú na všetky hlavolamy stopercentné vysvetlenia. V takej háklivej, ale fascinujúcej oblasti, akou je prenikanie do ľudskej mysle, je to koniec koncov úplne pochopiteľné.

Daniel L. Schacter analyzuje prielomové práce mnohých svojich kolegov, najmä univerzitných vedcov, a komentuje aj výskumy, na ktorých sa sám podieľal. Napríklad vtipne opisuje situáciu, keď sa stal jeho obeťou pri skúmaní hriechu s názvom Sugestibilita populárny herec Alan Alda.

V časti nazvanej Zabúdanie na Moniku poslúžil Schacterovi ako výskumný objekt Bill Clinton, presnejšie jeho výpovede pred vyšetrovacou komisiou o vzťahu s Monikou Lewinskou. Clinton sa podľa všeobecného názoru vtedy vyhýbal preňho riskantnému priznaniu - tým, že predstieral výpadky v pamäti. Daniel L. Schacter sa však nazdáva, že správanie sa vtedajšieho amerického prezidenta bolo skôr dôkazom, že pamäť každého človeka s pribúdajúcim časom úplne prirodzene podlieha jednému zo smrteľných hriechov, ktorý sa volá Zabúdanie. Neutečie pred ním ani obyčajný smrteľník, ani americký prezident.