FOTO – ARCHÍV
Francúzskeho fotografa Henriho Cartiera-Bressona považujú za duchovného otca fotožurnalizmu. Pre mladých adeptov tohto povolania sa stala takmer zákonom jeho poučka, že správny fotograf musí „mať hlavu, oko a srdce v jednej priamke“. Nositeľ mnohých ocenení, ktorý bol pojmom predovšetkým v 50. a 60. rokoch, je tiež jedným z piatich zakladateľov prestížnej agentúry Magnum Photos. Svoje nadčasové snímky robil čiernobiele a verný zostával značke Leica. Cartier-Bresson dnes oslávi 95. narodeniny.
Napriek tomu, že fotografovať prestal už takmer pred 30 rokmi, lebo cítil, že „nemá viac čo povedať“, jeho vplyv je stále zrejmý. Dnes už trochu zoslabnutý muž nestratil nič zo svojho nadšenia pre maľbu, s ktorou kedysi začínal a o ktorej dnes tiež radšej rozpráva.
Jeho manželka, fotografka Martine Francková tvrdí, že jej muž vždy presne vedel, kde byť: „Myslím, že Henri mal vrodenú intuíciu pre to, aby rozpoznal, kde sa niečo dôležité deje. Bol v Indii, keď zavraždili Mahátmá Gándhího, bol v Číne, keď vrcholila občianska vojna, a i v Rusku sa objavil v pravý čas.
Cartier-Bresson položil základy modernej reportážnej fotografie. Jeho snímky skôr vyjadrujú všeobecné pojmy, ako je radosť, šťastie, bolesť, smútok, bieda, mladosť, staroba, krása a ľudský údel s nimi spojený. „Často ide o zlomok sekundy, keď sa podarí zachytiť ten vzácny – rozhodujúci okamih,“ hovorieval Cartier-Bresson a tento termín tiež vošiel do histórie.
Tento rok v máji bola v Paríži otvorená jeho veľká retrospektíva, ktorá dôkladne predstavila umelca známeho tým, že do sveta nepustil priemernú snímku.
„Celý život som bol amatérom,“ vyhlasoval fotograf, ktorý sa narodil 22. augusta 1908 vo francúzskom Chanteloup, v zámožnej rodine textilných priemyselníkov. Umenie ho obklopovalo od detstva a stalo sa jeho láskou. Na sklonku 20. rokov začal študovať maliarstvo, stýkal sa s významnými surrealistami, ale napokon sa rozhodol pre fotografiu. Keď si raz prezeral obrázky maďarského fotografa Martina Munkácsiho, zaujala ho momentka troch chlapcov šantiacich vo vlnách jazera Tanganika.
„Náhle som pochopil, že fotografia môže zachytiť večnosť v jedinom okamihu,“ spomínal. Cartier-Bresson si teda kúpil svoju prvú Leicu a začal sa potulovať ulicami Paríža a ďalších miest s cieľom „udrieť v pravý čas“. Čoskoro prišla prvá výstava v New Yorku (1932). Zaoberal sa aj filmom, pracoval napríklad ako asistent francúzskeho režiséra Jeana Renoira pri natáčaní filmu Pravidlá hry.
V roku 1937 počas španielskej občianskej vojny točil dokumenty, počas druhej svetovej vojny ho ako vojenského fotografa zajali, ale podarilo sa mu uniknúť. Keď sa však blížilo oslobodenie, bol už v Paríži, aby zachytil milované mesto, kde dodnes žije.
V máji 1947 sa počas stretnutia priateľov nad fľašou šampanského zrodila známa agentúra Magnum Photos. Svojim autorom mala poskytovať servis, ale zároveň i zaručovať autorské práva a značnú tvorivú slobodu. Práve značka nápoja vnukla vtedy Cartierovi-Bressonovi, Robertovi Capovi, Davidovi Seymourovi, Georgovi Rodgerovi a Billovi Vandivertovi názov nového typu obrazovej agentúry.
Magnum bola a stále je spolkom s prísnymi vstupnými podmienkami a členstvom. Niekoľko rokov strávil Cartier-Bresson v Indii, Barme, Pakistane, Indonézii a Číne. V roku 1952 sa vrátil späť do Európy, aby sa o dva roky neskôr stal prvým západným fotoreportérom, ktorý zachytil povojnový Sovietsky zväz. Ďalšie cesty ho zaviedli i na Kubu, do Mexika, Kanady, Spojených štátov, Indie, Japonska a mnohých ďalších krajín.
Muž, ktorý sa sám odmietal nechať fotografovať, bol tiež dobrým portrétistom. Pred objektív sa mu postavili napríklad Jean-Paul Sartre, Pablo Picaso, Colette, Henri Matisse, Ezra Pound či Alberto Giacometti. Prvá monografia Cartiera-Bressona, postavy na verejnosti takmer neviditeľnej, vzišla z pera jeho priateľky, českej historičky umenia a teoretičky fotografie Anny Fárovej.
V utorok – Výbuch sopky Krakatoa
Autor: MARKÉTA VESELÁ, čtk
