Frida Kahlo je vlastne Vincent van Gogh. Dielo je vedľajšie, hlavný je búrlivácky život! Aby bol maliar komerčne vyťažiteľný a obľúbený u „más“, musí byť viac či menej blázon alebo prinajhoršom osobnosť buldozérom búrajúca všetky konvencie a tabu. Svet už je taký, že tí poriadni a tichší ho nezaujímajú. Neodlišujú sa príliš od väčšiny a väčšina je nezaujímavá.
Faktom je, že románová biografia mexickej maliarky Fridy Kahlo (1907 - 1953), ktorú napísala Bárbara Mujica, sa stala podkladom pre rovnomenný film, ktorý v tomto roku dostal dvoch Oscarov. Každý kritik a čitateľ literárnej predlohy prichádza teda so svojimi výhradami tak trochu s krížikom po funuse a navzdory úspechu, ktorý je hmatateľný a viditeľný v pokladniach kín aj v kníhkupectvách, treba o tejto knihe povedať aj niečo kritické a tiež vysvetľujúce.
Bárbara Mujica vo svojej poznámke na záver knihy hovorí - hneď v prvej vete - že „Frida je román“. V diele sú teda pomiešané fakty a fantázie autorky. Je veľmi ťažké oddeľovať ich od seba. Ak hovoríme pravda a fantázia, v podstate to znamená pravda a lož. Ale lož je oveľa zaujímavejšia. Autori románových biografií tento v podstate morálny problém občas riešia tak, že príbeh nechávajú rozprávať treťou osobou. Aj Mujica môže tvrdiť: to nehovorím ja (ani Frida), ale jej sestra Cristina! To ona si vymýšľa!
„Neexistuje však ani najmenší dôkaz o tom, že by pri jej smrti zohrala nejakú rolu Cristina,“ poznamenáva autorka románu Frida. Prečo nám to vôbec hovorí? Nuž, preto, lebo v závere o akejsi sprisahaneckej účasti Cristiny na Fridinej samovražde hovorí. „Cristina“ rozpráva: „Siahnem pod vankúš a nahmatám hnedú fľaštičku s laudánom a kvapkadlom. Odskrutkujem uzáver a kvapkadlo naplním. Frida sa usmieva. Naposledy sa pobozkáme. Potom jej pokojným a láskavým pohybom priložím kvapkadlo pod jazyk a stlačím ho. Pomaly z neho začína odkvapkávať liek.“ Čiže, mýtický koniec, zvlášť vhodný pre Hollywood.
Malý problém môže byť len v tom, že skutočná Cristina Kahlo naozaj žila, zomrela 7. februára 1964 a nezanechala žiadne svedectvo o smrti svojej sestry, slávnej mexickej maliarky Fridy Kahlo, svedectvo, ktoré by bolo v súlade s fantáziou autorky románu Frida. Ale mŕtvi sú asi len na to, aby sa s nimi filmovo a románovo manipulovalo. Keďže nejde o životopis, ale o román, čiže o umelecké dielo, ktoré s faktami narába podľa ľubovôle, čitateľ sa môže dočkať nejedného prekvapenia. Napríklad, maliar Diego Rivera (od roku 1929 manžel Fridy Kahlo), ktorý žil v rokoch 1907 - 1921 v Paríži, mal mimoriadne šťastie, že „v tom čase žili v Paríži všetci známi maliar: Cézanne, Rouseau, Picasso, Klee“. No Cézanne zomrel už roku 1906 a aj Kleea by ste v tom čase v Paríži márne hľadali. A keď sa Rivera v roku 1921 vracal do Mexika, považoval za potrebné prorocky pokarhať Picassa: „Hovoríš si komunista, ale jazykom más hovoriť nedokážeš.“ Prorocky preto, že Picasso vstúpil do komunistickej strany a začal si hovoriť komunista asi až o dvadsaťpäť rokov neskôr. Surrealistického básnika Benjamina Péreta román prezentuje ako „Benjamina Péreta, francúzskeho učiteľa z La Esmeraldy, muža s matnými vlasmi, ospalými očami a zmäknutými rukami.“
Iste by sa našli aj ďalšie bizarné fakty, ale pravdu povediac, vôbec neznižujú čítavosť diela, ktorého zmyslom je mýtus o telesne postihnutej žene, maniakálnej egoistky a netvora s mnohými tvárami, z ktorého sa postupne stáva maliarka, trockistka, feťáčka, mučeníčka (občas aj neviestka a občas svätica), lesbička, stalinistka a nakoniec samovrahyňa.
Autor: JIŘÍ OLIČ
