ECM Records/Divyd 2003
Dvadsať rokov existencie je už slušný dôvod na oslavu. Klavirista Keith Jarrett, kontrabasista Gary Peacock a bubeník Jack DeJohnette už spolu (i sólo) odohrali dosť na to, aby každá ich nová nahrávka stála za zmienku. Up For It je záznamom vlaňajšieho koncertu tria na slávnom festivale Jazz d‘Antibes na Francúzskej riviére. Sedem známych štandardov od If I Were a Bell až po Autumn leaves má priemernú minutáž deväť minút a hudobníci z nich žmýkajú maximum. „Swingovanie v ďaždi“ nazval nahrávku Jarrett, narážajúc na nezvyklé počasie. To však atmosfére koncertu len pomohlo. Peacock s DeJohnettom swingujú odušu, kým líder necháva rozutekať prsty po klaviatúre a do toho si nahlas pospevuje. Jazz sa ťažko definuje verbálne, táto nahrávka je však výkladnou ukážkou špičky žánru.
Jaco Pastorius Big Band: Word Of Mouth
Heads Up/Divyd 2003
Veľkolepú poctu „Hendrixovi basgitary“ sa rozhodlo zložiť niekoľko jeho kolegov z brandže. Jaco Pastorius Big Band je projektom trombonistu a dirigenta Petera Gravesa, ktorý v roku 1971 najal talentovaného mladíka do svojej kapely a dal mu šancu pre ňu aj aranžovať. Po rokoch sa Graves rozhodol opäť vrátiť k hudbe svojho chránenca vo veľkom štýle: oslovil štrnásť najlepších súčasných hráčov od Marcusa Millera, Christiana McBrida až po Richarda Bonu, aby si s jeho bigbandom zahrali Pastoriove skladby z albumu Word Of Mouth. Okrem nich tu nájdete aj dva kusy z obdobia skupiny Weather Report, evergreen Killing Me Softly a najmä Pastoriovu obľúbenú skladbu Herbieho Hancocka Wiggle Waggle, ktorú nahral počas koncertu v 70. rokoch. Graves & spol. k nej dotvorili nové aranžmán.
The Quantic Soul Orchestra: Stampede
True Thoughts/Wegart 2003
„Toto je album ovplyvnený mnohými oslnivými hudobníkmi sedemdesiatych rokov, ktorí milovali hudbu pre ňu samu, ktorí chceli tancovať a hrať do tanca,“ píše sa na štýlovom obale tohto albumu, ktorý na prvé počutie znie, akoby bol nahraný v čase rozkvetu funky jazzu. Quantic Soul Orchestra je projektom šikovného dvadsaťdvaročného producenta, gitaristu a basgitaristu Willa Hollanda. Hudba jeho skupiny zvukovo evokuje napríklad Hancockove jazzrockové nahrávky – elektrický Fender Rhodes, gitara, dychová sekcia, perkusie, veľa vyhrávok a sól. Všetko sa nahrávalo bez použitia samplov a elektroniky. Retro dnes letí, ale treba ho vedieť robiť. Hollandovcom sa to darí.
Michel Camilo: Live at the Blue Note
Telarc/Divyd 2003
Michel Camilo je jednou z najväčších žijúcich hviezd súčasného Latino džezu. Napriek tomu, že virtuóznemu pianistovi už ťahá na päťdesiatku, až teraz sa odhodlal vydať prvý koncertný album.
Nahrávka vznikla v marci na pôde legendárneho džezového klubu Blue Note a Camilo sa obklopil kubánskou rytmikou: na basu hrá Charles Flores a za bicími sedí Horacio Hernandez. Dvojdisk obsahuje viac než dve hodiny sviežej hudby v brilantnej zvukovej kvalite. „Pri všetkých improvizáciách je tu vysoký stupeň vzájomnej komunikácie a súčasne vysoký stupeň rizika. A vždy sa objavila tá otázka: Ako sa z toho dostať?“ spomína v booklete na koncertovanie v triu, najnáročnejšej džezovej formácii, Camilo. Momenty sólového i vzájomného sa hľadania nástrojov sú však dôvodom, že nahrávka dýcha prirodzenosťou. (her)
