Kresťania podľa Gavendu putovali už od prvých storočí. Cesta v tých dobách bola spojená s veľkým rizikom. Púť znamenala odriekanie, pokánie, ľútosť nad hriechmi. Pútnici dávali rôzne sľuby, v ktorých sa zaväzovali k dobrým skutkom. Púť mala predstavovať medzník v živote. Cieľom pútí boli miesta spojené s Kristovým životom, najmä Jeruzalem. Neskôr pribudol Rím, hroby mučeníkov a svätých, v 19. storočí sa rozšírilo putovanie k mariánskym svätyniam, dôležitá súčasť ľudovej zbožnosti.
Pápež pochádza z Poľska, ktoré je charakteristické putovaním podobne ako Slovensko. „Takéto kresťanstvo má svoje plusy aj mínusy. Mínusom je do istej miery masovosť, ktorá vyvolávala pocit sily a dôležitosti, nadšenie z toho, ako zbožne nahlas spievame… Ale po návrate domov sa ľudia často správali inák. Práve Ján Pavol II. sa pokúsil o syntézu individuálnej a púťovej zbožnosti. Veľké stretnutia majú vždy vopred danú tému, posolstvo, nad ktorým by ľudia mali individuálne a v skupinkách rozmýšľať a snažiť sa ho uvádzať do života. Na záver, na stretnutí by sa mali stretnúť ľudia, ktorí sa istý čas usilovali o to isté, sú si duchovne blízki,“ hovorí Gavenda.
Tento model pápež zaviedol napríklad pri Svetových stretnutiach mládeže, ktoré sa konajú každé dva roky. Podobný model používa aj pri pastoračných návštevách. „Veriaci, ktorí prídu do Petržalky, Bystrice či Rožňavy, by už mali mať za sebou istú prípravu a budú vedieť, že aj keď sa nepoznajú, niečo ich spája. Nad posolstvom, ktoré si tam vypočujú, by mali zase pracovať doma. Žiaľ, na Slovensku nie sme zvyknutí na takéto chápanie putovania,“ hovorí Gavenda.
Veriaci by sa podľa neho nemali utvrdiť v pocite triumfu z masovej účasti. „Radosť z toho, že sme spolu, by mala byť niečím podložená. Efekt návštevy záleží na vnútornom rozhodnutí každého,“ hovorí. (mar)
