Mirjana si tam nahlas zauvažovala, aké by bolo mať čínsku štvrť v Belehrade – a Číňanom viac nebolo treba, píše BBC.
Svojho času sa povrávalo, že Miloševič doviezol do krajiny vyše 50-tisíc Číňanov a dal im juhoslovanské pasy, aby ho mohli voliť. Podľa iných verzií prišli ako údajní študenti korešpondenčných jazykových kurzov. Belehrad s Pekingom zblížilo spoločné odmietanie americkej politiky – nešťastný zásah čínskej ambasády v Belehrade pri bombardovaní NATO nasadil tomuto priateľstvu tŕňovú korunu.
Ale bežní obyvatelia srbskej metropoly majú zo svojich nových susedov zmiešané pocity. S obľubou kupujú tovar dovezený z Číny a oceňujú, že čínske gangy si účty vybavujú zväčša samy medzi sebou. Vidia v nich však aj stále nezmyselnejšie dedičstvo Miloševičovho režimu.
Podľa srbského denníka Večernje Novosti sa do Belehradu presťahovala napríklad kompletná populácia dediny Džincun v provincii Tchejiang. Jej obyvatelia dnes bývajú najmä v bloku 70 na okraji mestskej časi Novi Beograd. Šedivé sídlisko obýva možno pol milióna ľudí – príchod stotisíc Číňanov, ktorí sa zväčšia držia pohromade, si tu nemohli nevšimnúť. „Blok 70 je očividne čínskou oázou. Číňania tu nie sú cudzincami. Patria im všetky obchody. Majú tiež monopol na tovar, ktorý predávajú do všetkých častí Srbska,“ napísal denník. Obchod vraj kontrolujú dve hlavné rodiny – Teng a Wang.
Až dosiaľ sa konflikty medzi Srbmi a Číňanmi prakticky nevyskytli. Srbi, ktorí sa „tešia“ vo svete povesti militantných nacionalistov nenávidiacich najmä inovercov, nemajú s čínskou štvrťou žiadny problém. Nemáme tu xenofóbiu, pretože v skutočnosti nemáme nijakých cudzincov, hovoria Belehradčania.
(bj)
