Chick Corea, ten mladý elegán z obalu albumu My Spanish Heart, klavirista, s ktorým sme v pravý čas nasávali tú správnu hudbu, oslavoval šesťdesiatku. Našťastie, jazzmani nie sú riziková skupina ako rockeri, a takýto vek pre nich v podstate nič neznamená. Nové Coreovo živé dvojité CD je toho oslnivým dôkazom.
Na narodeninovom newyorskom koncerte v klube Blue Note Corea vystúpil s ľuďmi, s ktorými sa momentálne cíti najlepšie a je to patrične počuť. V podstate je to živé best of jeho akustickej tvorby. Čo meno, to pojem; veď spoluhráčom aj venuje v tučnom booklete patričnú pozornosť – ich profily písal osobne. Preto si ani ja neodpustím istú popisnosť – všetci zúčastnení si ju zaslúžia.
Prvé tri skladby Corea zahral so spevákom Bobbym McFerrinom. Nie všetky McFerrinove albumy ma privádzajú do nadšenia, ale z týchto duetov ide neodolateľná radosť, spontánnosť, voľnosť a virtuozita. Keď spolu odpaľujú tému Armando‘s Rhumba, stúpame s nimi ako raketa. Corea a McFerrin sú dvaja ľudia, ktorí bozkali nebo, môžu si v hudbe dovoliť čokoľvek a vedia všetko.
Hneď ďalšie číslo patrí triu Coreu s bubeníkom Royom Haynesom a kontrabasistom Alanom Vitoušom (či vlastne s Vitousom), s ktorým v roku 1968 nahral album Now He Sings, Now He Sobs. Ak chcete jasný dôkaz o tom, že klavírne trio nie je primárne intelektuálna a komorná záležitosť, pustite si túto skladbu s príznačným názvom Matrix. Klavirista Bud Powel bol jeden z brutálne predčasne zosnulých otcov be-bopu a Corea si ho uctil v roku 1997 albumom Remembering Bud Powel. S touto zostavou (+ Roy Haynes – bicie, Joshua Redman – tenorsaxofón, Terrence Blanchard – trúbka a Christian McBride – kontrabas) zahral skladby Glass Enclosure a Tempus Fugit, spojené do šestnásťminútovej kompozície. Štýlová vybrúsenosť, dokonalá muzikalita. Strhujúce. Pochopiteľne, na oslave nemohol chýbať vibrafonista Gary Burton, s ktorým Corea dlhé roky účinkoval v duu. Zahrali klenot, Coreovu skladbu Crystal Silence. Nebývam často z hudby úprimne dojatý, ale tu som pocítil hrču v hrdle.
Slávny Akoustic Band (s Johnom Pattituccim na kontrabase a Davom Weckelom za bicími) zahral dve štandardy – Coltraneovu Bessie‘s Blues a evergreen Autumn Leaves. Noblesné, virtuózne a ako vždy trochu chladné. Aj projekt Origin, sextet s dychármi, patrí skôr do intelektuálneho krídla Coreovej priestrannej produkcie. Čosi možno až na pomedzí jazzu, tanga a vážnej hudby.
Klavírne duetá Chicka Coreu a Herbieho Hancocka patria medzi najpôsobivejšie nahrávky komorného jazzu vôbec. Hancock na koncerte nehral, ale Corea si duet zahral – s kubánskym klaviristom Gonzalom Rubalcabom. Čo iné, ako kombináciu slávneho Concierto De Aranjuez a jednej z najväčších jazzových tém vôbec, jeho vlastnej skladby Spain.
Na záver albumu prichádzajú dve perly: Coreovo New Trio (s bubeníkom Jeffom Ballardom a kontrabasistom Avishai Cohenom) a neuveriteľne vitálna Coreova skladba 4 Lifeline s bubeníckou exhibíciou. A kvartet z albumu Three Quartets (s bubeníkom Stevom Gaddom, basistom Edddiem Gomezom a saxofonistom Michaelom Breckerom).
Niet čo dodať. Možno iba to, že dvojcédečko je nahrané vo formáte SACD s oveľa vyššou kvalitou zvuku, než akú poskytuje štandardné CD. Nemôžem hodnotiť – na SACD treba mať aj prehrávač. Ale aj v obyčajnom CD prehrávači je zvuk priam rozprávkový.
