O necelý mesiac, 1. septembra, uplynie 64 rokov od chvíle, keď nacistické vojská prepadli Poľsko. A presne týmto dňom sa začínajú spomienky Wladyslawa Szpilmana, poľského hudobného skladateľa a pianistu, ktorý v knihe Pianista (Academia, preložila Helena Stachová, Praha 2003) bezprostredne po vojne zaznamenal kruté osudy rodiny v okupovanej Varšave, život v gete, kam sa museli presťahovať všetci Židia, utrpenie a zomieranie tisícok ľudí. On sám sa akoby zázrakom zachránil a v tejto knihe podal autentické svedectvo aj o tom.
Pôvodne vyšli jeho spomienky roku 1946, no s cenzúrnymi zásahmi, a knihu aj tak onedlho stiahli z obehu. Medzitým na celom svete povychádzali stovky podobných svedectiev, vznikla veľká literatúra o koncentračných táboroch a holokauste vôbec, takže ľahko sa mohlo stať, že v tej záplave sa Szpilmanova kniha jednoducho stratí. Zrejme aj zásluhou autorovho syna Andrzeja vydali po vyše polstročí knihu v Nemecku, kde vzbudila veľkú pozornosť, potom roku 1999 v Anglicku, Holandsku, Taliansku, Švédsku, Japonsku a USA. Originál vyšiel znovu až v roku 2000 v Poľsku - autor v tom istom roku zomrel. Bol už doplnený o denníkové záznamy kapitána nemeckej armády Wilma Hosenfelda, ktorý Szpilmanovi zachránil život, a o doslov nemeckého básnika, textára a hudobníka Wolfa Biermanna.
Český preklad vyšiel práve včas, takmer súbežne s uvedením oscarového filmu amerického režiséra Romana Polanského Pianista do našich kín - takže vzniká zvláštny kontext: kniha vlastne dopĺňa film, rozširuje ho o ďalšiu epickú a mravnú dimenziu.
Z doslovu Wolfa Biermanna sa dozvedáme, čo všetko Szpilman podnikol po vojne na záchranu svojho záchrancu, ako sa stretol s jeho manželkou a deťmi. Výsledok jeho úsilia bol, žiaľ, negatívny: dôstojník nemeckého Wehrmachtu, ktorý si aj v iných prípadoch zachoval prirodzenú ľudskosť, zahynul v zajateckom tábore pri Stalingrade v roku 1952.
Hoci Wladyslaw Szpilman nebol spisovateľ, jeho kniha je dobré umelecké dielo. Zvláštne na nej je, že aj keď nemal časový odstup, teda stále pod tlakom príšerných skúseností, ani pri tých citovo najexponovanejších situáciách neprepadne nenávisti, vníma to skôr prekvapene a neveriacky ako v scéne, ktorá sa stala jednou z ťažiskových scén filmu: keď otec delí pred transportom karamelku na šesť kúskov, aby sa ušlo celej rodine.
Osobitnú zmienku si zaslúžia úryvky z Hosenfeldovho denníka, datované rokmi 1942-1944, ktorý Szpilmanov záchranca stihol ešte poslať poľnou poštou rodine. Je to dôkaz, že aj medzi Nemcami sa našli jednotlivci, odsudzujúci hitlerovský režim a pochybujúci o víťazstve jeho armád už v čase, keď ešte nič nenasvedčovalo jeho porážke. Mimochodom, šľachetný čin nemeckého dôstojníka sa zdal poľskej cenzúre taký nehodnoverný či „nevhodný“, že Nemca nahradila Rakúšanom.
Szpilmanove spomienky zaradili v roku 1999 niektoré západné denníky do zoznamu najlepších kníh.
