Zoznam 186 tajných cintorínov politických protivníkov „ľudovej moci“ ústav už má, ale treba ho doplniť o stovky ďalších tajných pohrebísk. „Musíme nájsť hroby asi 5000 popravených a niekoľko tisíc zavraždených vo väzeniach. Stále ešte nepoznáme počet zabitých v boji pacifikačných akcií,“ hovorí historik Krzyzstof Szwagrzyk.
Z dochovaných protokolov o vykonaní trestu smrti sa na prvý pohľad zdá, že sa popravy odohrávali podľa obežníka ministra verejnej bezpečnosti z novembra 1946, predtým žiadne predpisy neexistovali. Rozsudky sa mali vykonávať obesením, vojenským zastrelením.
„Zo správ väzňov vyplýva, že dokumenty o poprave vznikali až dodatočne, aby sa zachovalo zdanie, že všetko bolo podľa predpisov. Skutočný priebeh popravy zodpovedal katyňskému vzoru - teda nečakanému výstrelu do tyla,“ hovorí Szwagrzyk.
Za druhej svetovej vojny v katyňskom lese pri Smolensku stalinská tajná polícia NKVD postrieľala tisícku zajatých poľských dôstojníkov. Moskva sa zločin desaťročia snažila pripísať nacistom, než priznala pravdu.
Z dokumentov, nájdených historikom Marcinom Zwolenským, vyplýva, že ešte v apríli 1955, keď sa začínalo „zmäkčovanie“ režimu, bol príslušník organizácie Sloboda a nezávislosť (WiN) zastrelený v katyňskom štýle.
„Jednotke chýba zvláštna miestnosť a zariadenie na výkon tejto činnosti,“ hlásil inšpektor ministerstva vnútra, „a tak sa zastrelenie vykonáva v pivnici na zemiaky a obesenie v komore na ohrievanie zemiakov pre prasatá.“
Velitelia väzenia sa obvykle netrápili ani s oznámením smrti príbuzným. Výnimkou bol náčelník v Zielenej Góre, ktorý vždy informoval rodiny a vydával im nebožtíkov. Najčastejšie sa o smrti väzňa dozvedali pozostalí iba z listu, že si môžu vyzdvihnúť drobnosti z pozostalosti. Obvykle v nesplniteľnom termíne.
Podľa historika si odsúdení uvedomovali, že sa väzenské úrady nepostarajú o dôstojný pohreb, ale pokúsia sa zahladiť stopy. „Väzni mali zmiznúť bez stopy. Pamiatku možno ľahšie vymazať, keď hrob chýba,“ hovorí obhajkyňa z politických procesov Aniela Steinsbergowá.
Popravení sa pochovávali hlavne v noci a potajomky na určených miestach verejných cintorínov, na ktorých po desaťročia dohliadala štátna bezpečnosť.
„Cintoríny neboli jediným pohrebiskom. V 40. a v 50. rokoch sa pochovávalo tiež v okolí strážnic tajnej polície po celom Poľsku. Telá sa zahrabávali tiež v lesoch, pozemkoch väzníc aj pri varšavskom letisku Okecie,“ hovorí Szwagrzyk.
(čtk/Rzecspospolita)
