Tridsaťpäťročný vytrvalec Róbert Štefko (na snímke) sa vrátil na dráhu majstrovstiev Slovenska po siedmich rokoch. Zo sústredenia vo Vysokých Tatrách prišiel v sobotu odbehnúť sólo preteky na 10 000 m. Čas 29:34,7 min. bol medzi bratmi slabý. Róbertov národný rekord je 27:42,98 min. z roku 1997.
Aká bola príčina, že vytrvalec, už skôr polomaratónec, krosár, bežec na ceste, skúsil znova dráhu? V Košiciach sa povrávalo, že išlo o úsilie zotrvať v banskobystrickej Dukle ďalší rok. Podmieňuje ju šestnáste miesto na majstrovstvách sveta alebo špičkové umiestnenie na armádnych MS v Katánii. Aj na ten existoval pre Štefka limit – 28:20 min.
„S vojakmi mám zmluvu do 31. októbra tohto roku. Štart na parížskom šampionáte bol úplne nereálny. Ukázalo sa, že zrejme i na tom vojenskom. Som pripravený na odchod z Dukly po štrnástich rokoch.“ A štart v Košiciach? „Test, nič iné. Momentálne behám po lesných chodníkoch, kde ťažko možno odhadnúť rýchlosť. Ukazuje sa, že mi chýba. A ešte jedna vec – potrebujem mať opäť radosť zo súťaženia. Potom, čo sa rozišli naše cesty s kamarátom Mirom Vankom, nemám partiu na tréning na atletických ováloch. Pre samotára je to iba bohapustá drina. To ma neuspokojuje.“ Aká bude teda Štefkova budúcnosť? Maratónska? Trebárs práve v rodných Košiciach? Štefko drží výborný slovenský rekord na najdlhšej olympijskej trati 2:09:53 h. „Iste nie. Pravda, ak ma niekto požiada, aby som pomohol a robil vodiča, neodmietnem.“
Róbert začul pri rozhovore smiech svojho trojročného syna Sebastiána, menší Nikolas má päť mesiacov. Rodina Štefkovcov žije v Prahe. Slovenský vytrvalec rozpráva rozvážne a trochu nostalgicky. Iste neodchádza, ibaže ciele budú iné. „Pointa sa mení. Kľúčovou sa stane radosť z pretekania. Nech je už súťaž kdekoľvek a o čokoľvek. Žiť z niečoho musím. Starnem, ale zase až taký starý nie som.“
