, či dávame dôveru tým správnym zástupcom alebo či dokonca samostatné Slovensko nebolo iba veľkým omylom, či vinou historického vývoja, vinou našej príslovečnej rozvadenosti, závisti a malichernosti jednoducho nemáme na to, aby sme si sami efektívne spravovali svoj štát. Myslím, že verejný život je zrkadlovým obrazom našich vlastných súkromných životov a že ak ho chceme meniť k lepšiemu, tak predovšetkým musíme meniť seba.
Naše očakávania sa po roku 1989 menili. Chvíľkovú túžbu po slobode rýchlo nahradil sen o vyrovnaní našej životnej úrovne s tou vo vyspelých krajinách slobodného sveta. Vôbec nás pri tom nenapadlo, koľko je na to treba odriekania, trpezlivosti a hlavne času. Že naučiť sa rešpektovať dohovorené pravidlá po rokoch života v deformovanom svete vôbec nebude ľahké. Navyše tí, čo sa nezaťažovali myšlienkami na slobodu, zacítili svoju šancu zbohatnúť pri delení spoločne nadobudnutého majetku. A nezaváhali. Začali nám diktovať svoje pravidlá - také, ktoré nás temer izolovali od civilizovaného sveta. Po voľbách v roku 1998 sme očakávali zmenu. Mysleli sme, že ak novozbohatlíkom zoberieme ich takto nadobudnutý majetok, tak sa naplnia práve naše peňaženky. Ale zistili sme, že popri ťažkej dani za bezstarostné roky socializmu budeme musieť zaplatiť ešte aj daň za nerozvážne roky mečiarizmu. A že bremeno týchto daní bude také ťažké, že začneme strácať nádej, či to celé vôbec má nejaký zmysel.
Aj to, komu dávame svoju dôveru, svedčí o tom, akí sme. Samozrejme, na verejných činiteľov by sme mali mať veľmi prísne kritériá. Zverujeme im do správy obrovský majetok a robiť z capa záhradníka nie je príliš múdre. Dnes už vieme rozpoznať, kto zbohatol v „službe verejnosti“. Trestať ho nemá zmysel, bola to naša hlúposť, čo mu to umožnila. Treba sa poučiť a tie prísne kritériá neuplatňovať iba na verejných činiteľov, ale predovšetkým na seba.
No a o rozvadenosti, závisti a malichernosti medzi obyčajnými ľuďmi na Slovensku by sa dali písať rozsiahle ságy. Stačí sa pozrieť, ako sa správame k svojim susedom, kolegom v práci, ba často aj k svojej vlastnej rodine. Prečo by to medzi politickými stranami a ich predstaviteľmi malo byť inak?
Tá „blbá nálada“ má svoje korene v každom z nás. Nezmení sa ani rýchlo, ani sama od seba. Čakanie na zázrak ani na výhru v lotérii nepovedie k ničomu. Namiesto sna o životnej úrovni vyspelého sveta by sme si skôr mali všímať spôsob, ako sa k nej dostali. Čestní, pracovití politici sú pritom iste veľmi potrební. Ale ak sa takými nestaneme aj my, tak ich úsilie bude márne.
PAVOL STANO,
Nový Smokovec
