Učiteľská komunita je rozložená a vyše desať rokov po páde režimu pasívne sleduje vývoj a utvrdzuje sa vo svojej bezmocnosti. A hoci niektorí jednotlivci alebo neformálne skupinky občas verejne pozdvihnú svoj hlas (ten bez relevantnej podpory učiteľskej obce obyčajne zaniká v púšti nezáujmu kompetentných orgánov i širokej verejnosti), karavána školstva ide silou zotrvačnosti ďalej. Zmeniť tento stav nie je jednoduché ani ľahké, ale možné, a z hľadiska ďalšieho (nielen prointegračného) napredovania spoločnosti nevyhnutné. Školstvo je totiž bez výnimky vec verejná, pretože závažným spôsobom ovplyvňuje značnú časť života každého občana priamo (žiaka a študenta) a väčšiny občanov aj nepriamo (rodičov, žiakov a študentov).
Demokratické usporiadanie spoločnosti umožňuje každému ovplyvňovať veci verejné. Prvý krok k obnoveniu vlády nad stratenými vecami je demokratická premena bezmocnosti na moc. Rozdrobená učiteľská komunita sa musí namiesto kuloárnokabinetných debát plných sebaľútosti a rozhorčenia nad svojím osudom zjednotiť do stavovskej organizácie, ktorá by nestranne (a nestranícky) tlmočila jej odborné stanoviská, názory, požiadavky, podnety a návrhy.
Ponovembrový vývoj jasne ukázal, že žiadna z demokraticky zvolených vlád, vrátane tej súčasnej, nebola schopná ani ochotná riešiť narastajúce problémy v školstve systémovo a zodpovedne. Ani jedna nemala v učiteľskej obci (hlavne vinou učiteľov) relevantného partnera na dialóg. Je ilúziou spoliehať sa, že nejaký „osvietený“ minister to vyrieši k všeobecnej spokojnosti za nás a bez nás. Minister je totiž reprezentantom politického systému a jeho primárnou úlohou je presadzovať vo svojom rezorte politiku objektívne limitovanú programovým vyhlásením vlády a subjektívne ovplyvnenú stranícko-ideoovou optikou. Môže však, pri dostatku dobrej vôle a sústavnom tlaku odbornej i širšej verejnosti, hľadať politickú podporu pre celospoločensky užitočné riešenia. Tie v školstve, vzhľadom na svoj absolútny verejný dosah, nemôžu vzniknúť ako konsenzus politických a straníckych záujmov, ale musia vyplynúť z dialógu nezávislých odborníkov, t. j. slobodných učiteľov, a za účinnej podpory verejnosti. (Zdanlivo sa ako formálna inštitúcia obhajujúca školstvo javia odbory. Ich pôsobenie je však zamerané hlavne na zamestnanecko-zamestnávateľské vzťahy, netaja sa inklináciou k niektorým, zväčša ľavicovým politickým subjektom a nezriedka sú akousi prípravkou pre politickú kariéru vysokopostavených odborárskych funkcionárov. Odborový zväz síce môže byť nápomocný pri presadzovaní niektorých záujmov učiteľov alebo nepedagogických zamestnancov v školstve, nie je však organizáciou stavovskou ani profesijnou, ale sociálno-politickou). Učitelia, podobne ako to robia napríklad sudcovia či lekári, si musia zastať a obhájiť miesto svojej profesie (aj svoje vlastné) v spoločnosti sami. Nedosiahnu to však emotívne podfarbenými rečami o svojom náročnom povolaní alebo poslaní, lebo možnosť a spôsobilosť vykonávať ho nie je zásluha, ale šanca a dar. Nepomôže im ani sebaľútosť či spravodlivý hnev. Iba dobre premyslené, pravdivé a zrozumiteľným spôsobom predkladané, racionálnymi argumentmi zdôvodnené, reálne uskutočniteľné, koncepčne podložené návrhy, stanoviská a požiadavky (zamerané na vytvorenie efektívneho a kvalitného vzdelávaco-výchovného systému a vytýčenie svojho miesta v ňom) spojené s pevnými postojmi učiteľov môžu presvedčiť verejnosť a spoločným tlakom primäť politikov k uzákoneniu zmeny podmienok v školstve v prospech verejného dobra.
LADISLAV MARKOVIČ,
Prešov
