V malej podhorskej dedinke Vršatecké Podhradie sedím pred krčmou a pozerám na skalné bralá, ktoré lákajú teplomilné živočíchy. Chtiac-nechtiac, odtrhol som sa od stola a chladeného piva a o chvíľu už vchádzam na označený chodník tiahnuci sa popod skalné steny. Slnečný jas ohrieva ozrutné vápencové steny a vežičky, nakúka aj do skalných výklenkov a okien.
Škriabem sa vyššie po skalnom úbočí a ani mi na um nezišlo, že o chvíľu uvidím vzácny skvost našej prírody z vtáčej ríše. „Opečený“ teplom, pot sa mi leje cícerkom dolu chrbtom a po tvári. Ťažký batoh zhadzujem z chrbta a ťahám ho hore na skalné hroty. Kráčam už skoro štvornožky, lebo nohy sa mi šmýkajú po kamienkoch, ktoré mi fŕkajú spod nôh, a väčšie kamene, o ktoré sa zapieram, utekajú dolu až na široký plochý chodník. Robím posledný krok a už stojím na vodorovnej piestovej terase.
Sadám si medzi kamene, pozerám dolu ďalekohľadom. Prvý vták, ktorého som zbadal, bol žltochvost domový – čierny samec. Pravdepodobne samička sedela na znáške. Druhý bol pestrý drozdovitý vták, operený skvost, priam exot – skaliar pestrý. Sedel na bielej skalke, poklonkoval a vzápätí vystrel sivomodré prsia, ukázal bielu škvrnu na chrbte a odletel.
Teším sa z výhľadu na panorámu Považského Podolia. Odrazu zmením pohľad na bielu skalku, na ktorej znovu zosadol skaliar – opäť samec. Samicu nebolo vidieť, určite sedí na vajciach kdesi v tráve pod skalou, alebo na skalnej stene v diere. Nasúvam na fotoaparát najdlhší teleobjektív a štverám sa šikmým úbočím ešte bližšie. Už som od skalky len tridsať metrov, zaostrujem a vtom spoza nej vystúpi pestrý skaliar. Vzápätí skočí do suchej trávy pod skalu. Už som myslel, že tam má hniezdo. Keď vyletel šikmým letom k nebesiam, utekám sa pozrieť pod skalku. Nebolo tam nič. Samec skočil len pre lúčneho koníka, potravu, aby ňou mohol nakŕmiť samicu v hniezde.
Zaujali ma strmé skaliská, kde letel samec. Všade zostalo ticho, slnko sa už skláňalo k západu a masív skál urobil v kotlinke veľký tieň. Na koleno kmeňa zakrpateného duba si rozkladám jedlo, od rána som poriadne vyhladol. Jedným okom hľadím na skalné útesy. Skaliar akoby sa prepadol.
Druhý deň sa celkom zmenil. Z tepla nadýchal vietor veľa pary, ešte v noci sa obloha zatemnila a slnko zostalo skryté. Chmáry povolili náporu vetra až po zotmení. Takéto počasie mi na pozorovanie skaliarov vyhovovalo. Samec sa za celý deň ukázal len raz a samicu som vôbec nevidel. Pozorovanie sa skončilo. Samica mohla sedieť na vajciach v hniezde vysoko na skalnej stene, v pukline skaly. Bol som však šťastný, že som sa tu stretol s krásnym a vzácnym vtáčím druhom.
Autor: IVAN KŇAZE
