než prejedenie peňazí, čo je prípad dotácií do agrobiznisu. Námietka, že nápad komisára Rieru iba tlmočí zištné záujmy eurofarmárskej loby, je určite trefná. Ale na podstate veci, ktorou je, že Slovensko má umiestňovať peniaze iba tam, kde ich urgentne potrebuje, nič nemení.
O čo rozumnejšie prehovoril Riera, o to nerozumnejšie odpovedal vicepremiér Pál Csáky. Ten pripustil, že vláda bude návrh komisie zvažovať, ale druhým dychom dodal, že „nemôžeme dať do poľnohospodárstva menej ako krajiny V 4, aby sme zabezpečili jeho konkurencieschopnosť“. Rozvetvenú agroklientelu SMK tým možno upokojil, ale všetci ostatní máme dôvod na paniku.
Každý sľub viažuci sa na dotačnú politiku iného (susedného) štátu v nejakej oblasti je v princípe nehoráznosťou. Csáky nepovedal nič menej, ako to, že o určení europeňazí na Slovensku (ale aj vlastných zdrojov - projekty musíme spolufinancovať) bude rozhodovať napríklad Medgyessyho vláda. Ak si Maďari (Česi, Poliaci) povedia, že na agro a regionálny rozvoj nasmerujú nedajbože sto percent svojho nároku zo štrukturálnych fondov, tak táto vláda bude držať krok, len aby „zabezpečila konkurencieschopnosť“? To chcel básnik povedať?
Predstava to pritom ani nie je až taká fantastická. Všade u susedov vládnu socialisti, ktorí majú míňanie peňazí historicky v popise práce. Český minister pôdohospodárstva Palas práve tento týždeň publikoval článok, že družstevníci si zaslúžia ešte vyššie dotácie. Csáky by však mal vedieť, že Slovensko si rozhadzovanie nezvolilo. A niet teda ani politického mandátu zachraňovať „konkurencieschopnosť“ pôdohospodárstva na úkor spoločensky prínosnejších projektov.
