Norbert Gstrein. FOTO – ČMAJZ/AP
Presne ako Gabriel Grüner, reportér Sternu, ktorého Gstrein dobre poznal a ktorý zahynul v Kosove 13. júna 1999. No nechcel, aby to bolo o ňom, „o jeho živote a smrti viem primálo na to, aby som o ňom mohol rozprávať,“ píše vo venovaní, ale samozrejme, aj tak to robí. Poslúžiť si smrťou niekoho iného ako látkou – to sa v literatúre smie. Samozrejme, že smie. Ak to niekto vie napísať.
Gstreinov hrdina Paul, reportér, sa považuje za spisovateľa a hľadá látku pre svoj prvý román. Má pocit, že ju našiel, keď sa dozvedel o smrti vojnového reportéra, ktorého kedysi poznal. A okolo neho sa teraz krútia jeho myšlienky, sprostredkované rozprávačom v prvej osobe, ktorý je tiež rozprávač.
Vyzerá to takto: „Prišlo mi z toho zle, a chcel som ho prerušiť, zastaviť jeho monologizovanie ako detský bľabot, tak veľmi v tom splývala fikcia so skutočnosťou, keď ešte nakoniec začal s tým, že bude o tom písať, že toto konečne bude jeho nový román.“ Asi takto vyzerá celý román.
Na rozdiel od hlavnej postavy Gstrein nie je začiatočník. Rakúsky autor doteraz vydal sedem románov a viaceré poviedky, získal Literárnu cenu Konrada Adenauera, cenu Alfreda Döblina a za túto svoju novú knihu Cenu Uweho Johnsona. V zdôvodnení poroty sa píše, že táto kniha sa „radikálnym spôsobom“ zaoberá tým, ako môže román sprostredkovať náhľad do problematiky vojny.
Radikálne možno áno, aj náhľadov tu nájdeme, koľko len chceme, ale to je práve problém. Gstrein rád píše o písaní. Vo svojej poslednej knihe Autoportrét s mŕtvou – v monológu s nešťastnou spisovateľkou – to takto fungovalo: postavu charakterizoval jej bľabotom. Ale tentoraz – či už sa sedí na káve alebo na pláži – sa len hovorí a hovorí, a človek celú knihu len čaká, kým mu ktosi konečne niečo vyrozpráva. „Jeden mŕtvy román nerobí,“ povie Gstreinova hlavná postava. A je to pravda.
BARBARA SUPP
