To sloveso v názve básnickej zbierky Jána Štrassera Stala sa nám láska (Ikar, Bratislava 2003) pôsobí prinajmenej nezvyčajne; stať sa nám môže všeličo, najmä nepríjemné, ale žeby práve láska? Štrasser takto pomenoval výber zo svojej poézie podľa jednej básne s celkom určitým zámerom: pri troche povrchnosti by sme mohli hovoriť o výbere z jeho ľúbostnej poézie, lenže kto si prečíta pozorne celú knižku, radšej povie, že sú to básne o láske. V tom je veľký rozdiel.
Odstup a nadhľad
Štrasser sa totiž ani v jednom čísle tohto monotematického výberu nezaoberá skutočnými ľúbostnými vášňami, hoci je výsostne osobný, nikde nezverejňuje svoje privatissimá, hoci momenty, momentky a stavy zachytené v básniach iste aj sám zažil. Ako básnik si však udržiava odstup a nadhľad, ktorý mu umožňuje hodnotiť vlastné vzplanutia už akoby post festum: aj láska tu figuruje ako čosi, čo bolo vecou náhody, neprišlo, nemalo svoje stupne, ale prosto sa stalo, „a práve preto je“.
Štrasser svojou celoživotnou básnickou tvorbou dokázal, že je spisovateľom bohatej invencie, originálnej obraznosti, koncízneho tvaru a gnómických výpovedí. Pochopiteľne, dokazuje to aj tento výber, ktorý zahŕňa básne z viacerých období, no nikde necítiť zhubný vplyv času na text. Práve vďaka vývinovému momentu nachádzame v Štrasserových básňach rozličné fázy vzťahu muža a ženy, od lásky na prvý pohľad, cez trvalý vzťah až po všelijaké konflikty, sklamania, nedôveru, odchody a rozchody.
Ani romantické, ani uvzlykané
Autorovo poňatie lásky - aspoň v týchto básniach - takmer vylučuje telesnosť (niekde mu stačí držanie sa za ruky, pohladenie) či zmyslovosť a ani neprejavená harmónia sa nenahrádza hormóniou, dominuje skôr kvalita vzájomnej duchovnej, intelektuálnej komunikácie, ktorú rozohral na mnohých úrovniach. Niet tu ani stopy po tom, čo anglický slovakista Robert Pynsent nazval „genitalizmom“ v slovenskej literatúre.
Štrasserova poézia lásky a o láske nemá v sebe takisto nič romantické alebo uvzlykane bolestínske, je to skôr séria situácií, niekedy až triviálnych, v ktorých sa obaja partneri prejavia vo svojej podstate a reagujú často inštinktívne.
Úsmevná katarzia
Ak vezmeme do úvahy, že Štrasser takmer všade traktuje daný problém so značnou dávkou vtipu, irónie a sebairónie, výsledkom je vždy úsmevná „katarzia“. Nie že by Štrasser lásku ako takú zľahčoval alebo že by ľúbostné vzťahy len racionalizoval (hoci svojou podstatou je to básnik racionálny); no charakteristická pre neho je nenáročnosť vzájomného vzťahu: „Láska je ty a ja, / hore a dolu. / Láska je: sám a sám / rovná sa spolu.“
Kalamity ako zápas
Takúto jednoduchú „matematiku“ vystrieda, samozrejme, celá škála karambolov, ktoré pripravuje aj zamilovaným, milujúcim, či len spolu žijúcim dvojiciam každodenná skutočnosť. Štrasser z toho nevyrába ani traumy, ani muky, viac inklinuje k miernemu flagelantstvu a kalamity medzi mužom a ženou vtipne metaforizuje ako zápas: „Každý zápas niečo stojí. / Siahli sme až na dno síl. / Tuším, že som v tomto boji / nerozhodne zvíťazil. / Každý zápas niečo stojí. / Keď nič iné, tak tú soľ. / Tuším, že som v tomto boji / nerozhodne podľahol. // Tak už dosť. / Už máme po zápase. / Dnešný je už minulý. / Dnešný je už jedným slovom passé. / Zajtra hráme od nuly.“
Každá Štrasserova báseň je výsledkom perfektnej práce s výrazovými prostriedkami: hýri konkrétnymi obrazmi, ale nemrhá slovom, hrá sa s myšlienkami a predstavami, ale nehračkári. Poézia, ktorá slúži trochu na zamyslenie, trochu na poučenie, no hlavne na pobavenie, lebo ani to najvážnejšie nepodáva Štrasser smrteľne vážne.
