FOTO – ČTK
Vo francúzskych kinách práve beží nová detektívka Clauda Chabrola Kvet zla s Benoîtom Magimelom v hlavnej úlohe. Claude Chabrol je veteránom vlastného ponurého žánru, skúmajúceho lži vládnucej triedy. Agentúra Reuters píše, že film je najväčším francúzskym úspechom roku. A Benoît Magimel je veľkým ťahákom Kvetu zla.
Tak sa začínajú kariéry: žiadna herecká škola, prvé skúsenosti na vidieckych scénach, žiadne potupné castingy, len mamička odpíše na novinový inzerát a už je tu hlavná úloha vo filme. Tak sa to stalo Benoîtovi Magimelovi, ktorý už v útlom detskom veku – ako dvanásťročný – dostal svoju prvú hlavnú rolu ako vymenený syn vo filme Život je dlhá pokojná rieka. „Nikdy som nemusel zháňať roly, nemusel som leštiť kľučky, aby som dostal, čo som chcel,“ pripúšťa Magimel pre agentúru AFP. „Mohol som hneď prejsť hlavným vchodom.“
Magimel už nehral len s najväčšími hviezdami svojej vlasti, s Catherine Deneuve či Jeanne Moreau, s veľkými režisérmi svojej generácie ako Michel Deville či André Techiné. Zamiloval sa do svojej filmovej partnerky, hoci film Les enfants du siecle (Deti storočia) prepadol a dotyčná dáma je o desať rokov staršia. Benoîtovi Magimelovi sa to stalo s Juliette Binoche. Už štyri roky spolu žijú a majú spolu dcéru.
Benoît Magimel je jasné dieťa šťasteny. Všetko mu vychádza. Dokonca aj bez toho, aby to sám chcel. Jeho život nebol žiadna pokojná rieka. Vyrastal v televíznych seriáloch, nie s nimi, každý rok nakrúcal film a popritom aj reklamy. Flákal teda školu, ale nikdy si nemyslel, že svoje povolanie už objavil. „Rozmýšľal som, čo budem robiť. Hrať mi pripadalo príliš jednoduché.“ Takže to skúšal aj inde, bol napríklad čašníkom. „Najviac ma bavilo nachádzať sa v iných svetoch.“
Vo Francúzsku je Benoît Magimel už dávno hviezdou, každý ho pozná. Tlač ho oslavuje ako kombináciu Alaina Delona a Roberta De Niro. Má tridsať a za sebou pätnásťročnú kariéru. Inde je však zatiaľ takmer neznámy, hoci pred tromi rokmi na festivale v Cannes získal cenu ako najlepší herec v dnes už slávnej Pianistke Michaela Hanekeho.
To už je osud európskych hercov: či je to Dán Iben Hjelje, Španielka Cecilia Rothová, Fínka Kati Outinenová alebo Nemec Daniel Brühl: doma sú slávni, za hranicami neznámi. Vidieť to vždy, keď sa zídu pri odovzdávaní Európskych filmových cien – často sa ani navzájom nepoznajú.
Ako povedal rakúsky režisér Michael Haneke: „Kedysi, keď sme ešte mali Európske hospodárske spoločenstvo, konala sa medzi nami kultúrna výmena. Teraz, keď už máme úniu, nikto o to nemá záujem. Globalizácia znamená len, že napodobňujeme American Way of Life.“ Zdá sa, že na tom niečo bude: Angličan ako Jude Law či Španiel ako Antonio Banderas sa v Európe stali pojmami až okľukou cez americké filmy.
Byť „len“ európska hviezda má aj svoje výhody. Keď bol Benoît Magimel vo Viedni, mohol si nerušene kráčať mestom. O tom sa žiadnej americkej hviezde ani nesníva.
