FOTO - ARCHÍV
Píše sa rok 1872. V Južnej Dakote sa Indiáni búria proti bledým tváram, ktoré im zaberajú ich pôdu, ničia stáda mustangov a predávajú rozum zatemňujúcu ohnivú vodu. Útočia aj na mužov z malej vojenskej posádky pri Husej rieke, ktorým velí kapitán Egan. Podarí sa im vylákať ich do prérie, kde ich obkľúčia. Bradatí Američania statočne vzdorujú, ale indiánskej presile nemôžu dlho čeliť. Kapitán Egan dostáva zásah a rúti sa zo svojho koňa. Vtom sa z oparu vynorí cválajúci kôň a na chrbte nesie odvážnu amazonku. Tá zachytí kapitána, prehodí si ho na svoje sedlo a bez toho, aby sa jej dotkli guľky či šípy, s ním dosviští do tábora. Kapitán je nadšený a ženu, ktorá ho vytiahla zo šlamastiky, pomenuje Calamity Jane. S týmto menom potom Martha Jane Canarryová - Burkeová vystupovala v dejinách a mýtoch divokého západu. Pred sto rokmi ju pochovali vedľa Divokého Billa Hickoka.
Calamity Jane je poznačená tým, čím všetky legendy. Nikto nevie presne určiť, čo sa im skutočne prihodilo, čo dokázali a čo je len fantázia. Väčšina prameňov sa však zhoduje v tom, že presvedčenie, podporované beletriou a filmom, že medzi ňou a legendárnym pištoľníkom Divokým Billom Hickokom existoval romanticko- milostný vzťah, sa nezakladá na pravde. Aj dcéra, ktorú porodila, nevzišla z hriešneho pomeru s Hickokom, ale z právoplatného manželstva so ctihodným pánom Burkeom.
Calamity vo svojich zápiskoch spomína, že Divokého Billa poznala len mesiac. Keď ho však 2. augusta 1876 v kasíne v Deadwoode zastrelil desperádo Jack McCall, neváhala a vybrala sa za vrahom svojho kamaráta. Od vzrušenia a hnevu, ako sama opisuje, si však zabudla na posteli svoju zbraň, a tak „toho prašivca“ omráčila sekáčikom na mäso. Potom ho vydala spravodlivosti.
Mala dvadsaťštyri rokov a povesť dobrej strelkyne, odvážnej jazdkyne, spoľahlivej stopárky, príležitostnej prostitútky, ale aj lesbičky. Podozrenie z opačnej sexuálnej orientácie vyplývalo z toho, že sa obliekala a správala ako muž. Žuvala tabak, kliala až sa blýskalo a pri všetkých pitkách padala pod stôl ako posledná.
Narodila sa v roku 1852 v Princetone, v štáte Missouri. V roku 1865 sa jej rodina vydala na dlhú cestu do Montany. Podľa niektorých prameňov už vtedy nemala Calamity mamu, podľa iných ju stratila krátko po príchode do Montany. Cesta trvala niekoľko mesiacov a počas nej sa z Calamity stala dobrá jazdkyňa a ukázalo sa, že strieľa lepšie ako jej bratia.
Nikdy sa poriadne nenaučila to, čo zvyčajne robievajú ženy - nevedela ani variť, ani obšívať. S takýmito zručnosťami by však potom, keď v štrnástich zostala sama, bez bratov aj otca, na divokom západe asi veľa vody nenamútila.
V roku 1868 si poslednýkrát obliekla dievčenské šaty a stala sa stopárkou slávneho generála Custera. Prežila veľa dobrodružstiev s Indiánmi a zoznámila sa s Buffalom Billom. Vysielali ju na nebezpečné misie, lebo mala najpevnejšie nervy a najväčšiu výdrž.
Po armáde sa dala do služieb ponny expresu ako sprievodkyňa poštových zásielok. Vtedy „spáchala“ ďalší hrdinský čin - opäť zachraňovala mužov. Keď Indiáni prepadli poštový dostavník a zabili jeho kočiša, nebojácne naskočila do voza a šesť mužských pasažierov aj poštu bezpečne dopravila do najbližšej pevnosti.
Podľa legiend, keď v Deadwoode vypukla epidémia kiahní, ošetrovala miestnych obyvateľov tak obetavo, že o nej hovorili ako o anjelovi.
Mužským svetom sa predierala až do roku 1885 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1889), keď sa vydala v El Paso za Clintona Burkeho. V roku 1887 sa páru, ktorý viedol pokojný rodinný život, narodilo dievčatko. „Jej zjav sa, našťastie, blížil k otcovmu, kým jej povaha, žiaľbohu, bola celá po mne,“ napísala Calamity.
Pri domácom kozube však dlho nevydržala a po pár rokoch opustila manžela a vzdala sa aj dcéry. Vtedy už o nej písali noviny aj farebné magazíny ako o najodvážnejšej žene divokého západu.
Dala sa angažovať do westernovej show Buffalo Billa, ale čoraz väčšmi prepadala alkoholu.
V roku 1903 zomrela v malom špinavom hoteli Calloway.
Na jej želanie ju pochovali v Deadwoode vedľa Billa Hickoka. Truhlu jej vraj zhotovil jeden z tých, ktorých zachránila pred kiahňami.
O jej živote napísali niekoľko kníh a dokonca aj muzikál. Mal premiéru v 50. rokoch. Calamity hrala vtedajšia blonďavá hviezda s nevinnou tvárou Doris Dayová. Scénu, v ktorej vo vyžehlenej károvanej košeli a džínsoch zbiera narcisy a sladkým hlasom spieva o tajnej láske k Billovi Hickokovi, by skutočná Calamity určite považovala za hystériu nejakej smiešnej mestskej fifleny.
Zajtra - La Scala
