V časoch prísneho sledovania komunistickej línie sa cenzúre nevyhli ani tí najvernejší umelci. Pod drobnohľadom neboli len ich názory, stranícka angažovanosť, ale aj ich súkromný život.

Neobišlo to ani nedotknuteľných
"Popularita", závislá na frekvencia vystupovaní v televízii a rozhlase, bola ovplyvňovaná zhora. Tých, ktorých aparát urobil hviezdami, mohol v prípade neposlušnosti rýchlo zhodiť z piedestálu.
"Božský Kája", ktorého dnes českí kritici nazývajú zombie populárnej hudby a vyčítajú mu, že režim nielen prežil, ale doteraz sa drží na vrchole, považovala verejnosť naozaj za nedotknuteľného. Pravda však je, že 31. august 1965 sa mohol stať jemu a podobne populárnej Eve Pilarovej osudným. Príkaz Hlavnej správy tlačového dohľadu ministerstva vnútra, jasne stanovil cieľ - obmedziť popularitu týchto spevákov z dôvodu "hrubých závad v občianskom živote." U Pilarovej nepochybne zohralo úlohu to, že jej manžel emigroval.
Čo moci prekážalo? Prečo sa stali nevyhovujúcimi? Za príkazom obmedziť popularitu speváci vidia skôr legendy, ktoré vtedy nešíril bulvár, ale ľudia medzi sebou. Nevylučujú, že zdroj, ktorý ich verejnosti predhadzoval, bola samotná tajná polícia. Pilarová pre český denník MF Dnes citovala historku, ktorú sama o sebe počula. S Gottom a Waldemarom Matuškom vraj na plavárni hrávali poker o tuzexové bony, inokedy sa podobne dozvedela, že sa všetci traja vymočili z balkóna na rumunskú delegáciu. Pilarová je však presvedčená, že súdruhovia sa báli ich popularity.

Dietl
Niekedy sa objavili problémy aj s ľuďmi, na ktorých tlačový dohľad až taký prísny nebol. Spisovateľovi a scenáristovi Jaroslavovi Dietlovi napríklad na začiatku šesťdesiatych rokov neschválili niekoľko hier. Dietl sa však podľa vyjadrení vtedajšieho riaditeľa televízie odvolával na svoju dramaturgickú činnosť v súbore ministerstva vnútra a na spoluprácu so sovietskou televíziou.

Štěpníčková, Chytilová, Jasný
Kvôli Jiřine Štěpničkovej v roku 1958 neschválili obnovenie premietania slovenského filmu z roku 1947 Varuj. V roku 1951 sa totiž pokúsila z Československa emigrovať. Jej ochotným prievodcom cez hranice bol však agent ŠtB. Vo filme skončila.
Hrané filmy prechádzali štyrmi kontrolami - kontroloval sa literárny a technicky scénar, "serviska" a hotová kópia. Kontroly boli dôkladné - scenáre preverovali najmenej traja ľudia.
Postoj štátnej moci sa často menil. Film Boj o armádu cenzúra v roku 1960 označila za úplne vyhovujúci,o dva roky neskôr už cenzúrou neprešiel, pretože v ňom vystupoval bývalý minister Rudolf Barák.
Film Viery Chytilovej Sedmokrásky bol predaný do zahraničia, dlho sa však váhalo či pôjde aj do našich kín. Riešili to až najvyššie politické špičky a filma sa nakoniec premietal len preto, že na tie časy bol drahý - stál 2,8 milióna. S ďašlími filmami to už Chytilová také ľahké nemala.
Film Všichni dobří rodáci Vojtěcha Jasného, šiel do trezoru nielen preto, že odhaľoval realitu komunistickej dediny, ale režisér emigroval a navyše si v ňom zahral aj Waldemar Matuška. Strach z ohlasu, ktorý film vyvolal, viedol k nakrúteniu opačného filmu O moravskej zemi - o šťastnej kolektivizácii dediny. Oddaného roľníka si v oboch filmoch zahral ten istý herec - Radoslav Brzobohatý.
Slovenský dokument Tu kráča tragédia bol zastavený len preto, že ukazoval negatívne stránky života socialistickej spoločnosti, ktoré "je možné zneužiť" - žobranie, krádeže, opilstvo.

Ako schvaľovali filmy
"Nové filmy, které boli dokončené vo Filmovom štúdiu Barrandov, schvaľovalo vedenia štúdia. Výrobný list filmu podpisoval po prerokovaní v komisii pre celovečerné filmy ústredný riaditeľ, alebo jeho námestník. Túto listinu súčasne podpisovali riaditelia Ústrednej požičovne filmov, Československého filmexportu a zahraničnej skupiny Československého filmu s odporučením pre využitie vo vnútroštátnej distribúcii, v zahraničnom filmovom obchode a v zahraničnej nekomerčnej činnsoti," opisoval v jednom z rozhovorov zložitý mechanizmus schvaľovamia nového filmu bývalý ústredný riaditeľ Československého štátneho filmu Jiří Purš. Spomína aj na to, ako v roku 1970 touto procedúrou neprešlo 7 dokončených filmov ktoré však v roku 1968 už boli schválené do výroby. Ako trezorové filmy tak skončili Ezop, Smuteční slavnost, Skřivánci na niti, Ucho.

Neprešli neónové svetlá ale ani sovietski autori
Prísna kontrola neobišla ani filmy, ktoré sa dovážali zo zahraničia či vyberali z archívu. Necenzurovalo sa len to, čo si mohli zo študijných dôvodov pozrieť vysokí stranícki a ústavní činitelia. Inak sa posudzovalo všetko.
Niektoré filmy sa upravovali, iné krátili, s vývojom politickej klímy sa menili popisky k filmom, škrtali sa mená, vystrihovali sa sekvencie. Z britského krátkeho filmu Večerný Londýn zmizli napríklad zábery s nápismi Coca-Cola, neónové svetlá, prostitútky. Odôvodnenie znelo: "Bez českého komentára alebo titulkov pôsobia propagačne."
Do nemilosti sa dostali aj dlho tolerované a obľúbené juhoslovanské filmy. Keď Tito prestal na slovo poslúchať Stalina, stali sa neprípustnými. Obsahovali "momenty projuhoslovanské a nekriticky komentovali život v novej Juhoslávii".
Na verejné premietanie napokon neboli schválené stovky nakúpených filmov. Napríklad poľský film Sopoty nemohol ísť do kín pre svoju "vulgárnosť". "Ukazujú sa tu tučné ženy a muži v plavkách, dokonca i nahí, aj rock'n'roll."
Česko-juhoslovanský film Hviezda ide na juh nezachránilo ani to, že stál takmer 4,5 milióna Kčs. Bol totiž nakrútený "po vzore západných gýčov".
V polovici 50. tých rokov bolo zakázaných dokonca aj 600 sovietskych autorov so zdôvodnením, že "doma majú svoje opodstatnenie, no u nás skresľujú pohľad priemerného diváka na pomery v ZSSR". Napríklad v roku 1960 Banskobystrická konferencia skonštatovala, že niektoré sovietske divadelné hry sú "veľmi umelecké, málo spoločensky angažované, plné zlej ideológie".

Televízia
V televízii cenzori nekontrolovali len domáce a zahraničné spravodajstvo ale aj športové správy, vysielanie pre deti a dokonca aj počasie. "Vedľa mňa v réžii sedel nie len strihač, ale aj cenzor," spomína režisér ....... Polák. Keď bola odvysielaná stránka textu, cenzor ju opečiatkoval. Problém bol, keď na stránke pečiatka chýbala.
Pod veľmi prísnym dohľadom boli hlavne Televízne noviny, veľmi presne bol sledovaný nie len obsah, ale aj čas venovaný jednotlivým politikom. Vystrihovali sa informácie o podrobnostiach výroby, o armáde, častou výčitkou bolo, že príslušníci Verejnej bezpečnosti sú zobrazovaní ako veľmi obmedzení.
Zo správ o rieke Labe musela byť vyškrtnutá zmienka o jej znečistení. Stalo, že aj keď cenzori spravodajstvo schválili, na zásah zhora sa príspevok nesmel odvysielať. V roku 1964 tak napríklad na žiadosť Vasila Biľaka stiahli z filmového týždenníka dokument o SNP. Cenzori sa niekedy tak sústredili na text scenára, že im unikol obraz, ktorým sa dalo tiež mnohé povedať.

Cenzorská organizácia
Cenzorský úrad vznikol v Československu podľa sovietskeho vzoru v roku 1953. Na založenie Hlavnej správy tlačového dohľadu, ako sa cenzorský úrad volal, vyčlenili 19 miliónov a mala zamestnávať 270 ľudí.
Jej úlohou podľa štatútu bola ochrana štátneho, hospodárskeho, služobného a vojenského tajomstva v "obecnom záujme". Ten si každý cenzor vysvetľoval po svojom.
Správa tlačového dohľadu mala krajské a okresné pobočky, podliehala strane a ministerstvu vnútra, kam cenzori denne podávali správy. Cez ich ruky neprechádzala len tlač, knihy, scenáre, ale aj plagáty, noty, mapy, kroniky a úmrtné oznámenia. Cenzori boli všade - sledovali aj predpovede počasia či cirkusové predstavenia. Kontrolovali všetku korešpondenciu s "kapitalistickým západom".
Hlavná správa tlačového dohľadu úzko spolupracovala so Štátnou bezpečnosťou a pomáhala jej pri usvedčovaní, ale aj provokáciách.
O intelektuálnej spôsobilosti cenzorov boli stále pochybnosti. Patrili medzi nich totiž aj strane verné predavačky, pomocní robotníci, holiči, krajčírky, čašník. Väčšina z nich mala len základné vzdelanie. Zopár malo aj vysokú školu - väčšinou Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu.
V rokoch 1960 - 1964 došlo k viac než 14-tisícom zásahom, každý sa dôkladne zaznamenal. Organizovali aj nájazdy na knižnice. Pri jednom z nich tak v rokoch 1954-55 skontrolovali 231 knižníc, v ktorých zakázali okolo 23 tisíc zväzkov. z regálov mizla nie len literatúra "trockistická, protisovietska, masarykovská," z očí museli zmiznúť aj Encyklopédie Britannica, ročenky OSN s menami laureátov Nobelovej ceny.
K uvoľneniu cenzúry došlo v roku 1968, no s príchodom normalizácie sa situácia okamžite vrátila do starých koľají. Na Slovensku vznikol v roku 1968 vznikol Slovenský úrad pre tlač a informácie, ktorý mal jednotne usmerňovať a kontrolovať činnosť periodickej tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov.

foto 1:
Ucho - príznačný názov pre drámu o 50. rokoch v socialistickom Českoskovensku. Strach z každého slova, v kuchyni či v spálni. Strach, či povestné "ucho" nezaznačilo to, čo nemalo, doviedol manželov, ktorých stvárnili Radoslav Brzobohatý a Jiřina Bohdalová k hádkam a psychickej traume. Jediným miestom ich rozhovorov, kde sa cítili aspoň trochu bezpeční, bol záchod. Film Jana Procházku a Karla Kachyňu sa nakrúcal v rokoch 1968 - 1970 a okamžite sa stal "trezorovým fimom", diváci ho prvýkrát videli dvadsať rokov po jeho vzniku. Dôveruj, ale preveruj... Jedna príliš dlhá noc námestníka ministra a jeho ženy - je popiska tohto filmu, ktorý sa stal záznamom, ako Štátna bezpečnosť nesledovala len "protisocialistické živly", ale aj vlastné rady. Vo vilách kontrolovali ploštice a odpočúvacie zariadenia aj intímny život ministrov a vrcholných predstaviteľov strany.

foto 2:
Eva Pilarová je presvedčená, že legendy o "závadách v občianskom živote" populárnych ľudí šírila sama Štátna bezpečnosť. Najprv im súdrohovia popularitu zabezpečili, potom ju kontrolovali a napokon sa jej báli.

foto 4:
Věra Chytilová mala s filmom Sedmokrásky šťastie. Bol taký drahý, že vládne politické špičky rozhodli, že ho československý diváci uvidia. Mnohým jej ostatným dielam osud až tak neprial.