Výraz designovaný pre vašu funkciu ste si vytvorili sám?
V západnom svete ide o všeobecne používaný termín označujúci spoluprácu do budúcna. Slovenská filharmónia ma oslovila v čase, keď som vedel, že mám záväzky na tri roky dopredu a nemohol som ich už zrušiť. Stáli sme pred otázkou, či na všetko zabudneme, alebo posunieme začiatok nášho kontaktu o dva roky neskôr. A tak sme našli toto riešenie.
Na jeseň budúceho roku by ste mali uviesť v Metropolitnej opere v New Yorku operu Káťa Kabanová, a do konca roku 2005 vás čaká inscenácia troch Janáčkových opier v Ženeve. Budete mať čas na Slovenskú filharmóniu?
Hovoríme síce o roku 2005, ale už teraz ma vidíte tu - práve na pôde Slovenskej filharmónie. Od februára tohto roku sa zúčastňujem aj na riadiacej práci. V posledných dňoch som tu absolvoval sadu konkurzov. Zatiaľ sa zdá, že sa náš pracovný vzťah vyvíja veľmi harmonicky.
Od vás, vyhľadávaného českého dirigenta, sú vo svete žiadaní najmä českí skladatelia. Ako vnímajú českú hudbu v zahraničí?
Je prirodzené, že sa od českého umelca očakáva, že prinesie tvorbu svojej zeme. Vždy som sa snažil, aby som nemal nálepku len ako český špecialista, pretože česká hudba je súčasťou všeobecného hudobného pokladu. Pestujem celý svetový repertoár, ale niekedy sa vynoria výročia - v roku 2004 nás čakajú veľké jubileá Janáčka a Dvořáka a česká hudba tak prirodzene získa zásadné postavenie. Na jednej strane sa diela týchto autorov chápu ako česká hudba, ale súčasne ako internacionálna. Hrajú ich orchestre na celom svete. Pre naších hudobníkov je to výzva, aby Dvořák vo svete neznamenal len Violončelový koncert a Novosvetskú, ale aj päťdesiat ďalších skvelých opusov, ktoré už nie je také jednoduché presadiť do programu.
Podľa čoho si vyberáte skladateľov, ktorých oprášite?
Predovšetkým je to otázka srdca, lásky k skladbe a toho, čo ma vzrušuje. V zahraničných projektoch, kde vystupujem ako hosť, je všetko vec dohody. Každé teleso má vlastnú dramaturgickú líniu a ja sa len snažím do nej vniesť svoj vklad.
Čo vás zaujalo na ponuke prísť na Slovensko?
Urobil som si dôkladnú analýzu situácie orchestrálnych telies v Čechách aj na Slovensku. Mám pomerne presnú predstavu aj o tom, ako sa vyvíja situácia orchestrov v ďalších krajinách bývalého východného bloku. Zistil som, že sa udialo veľmi málo. Ide hlavne o štátne filharmónie, ktoré sú nositeľkami tradície a možností ďalšieho vývoja. Chránia informácie o národnej kultúrnej identite a tým vychovávajú novú generáciu. To je možné len vtedy, ak funguje stále teleso na vynikajúcej úrovni. Ak také teleso máme a chceme ho uchovať aj do budúcnosti, musíme preň vytvoriť podmienky. V tomto zmysle chcem urobiť v Bratislave nejakú premenu. Zatiaľ sa zdá, že sa to darí.
Všimli ste si, ako časopisy uverejňujú hitparádu vážnej hudby a robia z Bacha, alebo Dvořáka hitmejkrov? Nie je to absurdné pri vážnej hudbe a skladateľoch, ktorí už dávno nežijú?
Absurdít je v našom spotrebiteľskom svete kultúry veľa. Necítim sa byť povolaný na to, aby som za to niekoho odsudzoval, alebo kritizoval. Ja osobne nikdy nebudem čítať rebríčky žiadnej hitparády, považujem ich za hlúposť. Vôbec sa tým nezaoberám.
Zaujímavé, ako dobre sa predávajú celé série cd-nosičov s vážnou hudbou, ktoré výhodne kúpite v Teleshoppingu.
Je to úkaz posledných desiatich rokov, ktorý súvisí s celkovou krízou gramofónového priemyslu a nadvýroby. Trh je presýtený a na nové, nákladné projekty je málo miesta. Možno takéto edície majú zmysel v tom, že prinášajú svojský výber toho najlepšieho, čo autor zložil alebo interprét predviedol. Pokiaľ sa predávajú a prinášajú ľuďom radosť, prečo nie? Čím viac dobrej hudby sa dostane medzi poslucháčov, tým lepšie.
A sú tie nahrávky aj kvalitné?
Kvalita, to už je iná vec. Zaujímavé, ako je žiadaná predžutá strava. Ľudia sa nechávajú vmanipulovať do foriem, ktoré im niekto dopredu predvarí a povie, čo je najlepšie a čo si o tom majú myslieť. Ako prvý podnet to nie je na škodu, otázkou však ostáva, či v záplave informácií vyprovokuje hlbší záujem u poslucháča. Nie som si tým vôbec istý. Ale napríklad firma Naxos, ktorá začínala badžetovým spôsobom predaja, je dnes veľmi vážené vydavateľstvo, ktoré si vyberá špičkových interprétov a skladby, a pritom politiku masového predaja neopustilo.
Čo udrží záujem poslucháča?
Jednoznačne živé umenie. Koncertné vystúpenie nie je rýchle ako z konzervy, ale tvorivý akt, ktorý všetci vnímajú. Na začiatku nie je nič a odrazu sa niečo sa stane. Čo sa stane, to už záleží od postavenia hviezd, ale vždy je živý koncert neskonale lepší, než konzerva, o tom som hlboko presvedčený. Na druhej strane mám úctu pred rôznymi technickými vymoženosťami, ktoré prenášajú zvukový záznam. V ich dôsledku narástla kvalita interpretačného umenia.
Živé koncerty a vystúpenia by mohli byť kľúčom k tomu, ako sa orientovať v trhu nahrávacieho priemyslu?
Skôr mám na mysli to, že živý posluch môže poslucháča oveľa viac uspokojiť, ako ktorákoľvek z konzerv.
Podľa čoho si má človek vybrať cédečko, keď v ponuke je veľa nahrávok rovnakého diela od rôznych interprétov?
Jedine podľa vlastnej opakovanej poslucháčskej skúsenosti, keď sa mu podarí vytríbiť si vkus, vlastné estetické hodnotenie. Skrátka, sám si zvolí to, čo sa jeho libidu priblíži najviac.
Spomenuli ste, že v poslednom čase vzrástlo intrepretačné umenie. Z čoho vychádza tento váš postreh?
Pred 20-30 rokmi, keď som bol študentom a na koncerte falošne zahrali lesné rohy, nikto si z toho nič nerobil. Vedelo sa, že lesný roh je ťažký nástroj a že občas hráč netrafí tón. Týkalo sa to aj sólistov: ak sa sekol, ľudia to prijímali úplne pokojne. Dnes už takýto názor nie je udržateľný. Technická brilantnosť, ktorú prináša trvalý zvukový záznam a ešte k tomu v celosvetovej konfrontácii, latku poslucháčskych nárokov zvýšila.
Klasická hudba bola vždy vývozným československým artiklom. Ako obstojí dnes, v tvrdej konkurencii kvalitných hudobníkov z bývalého východného bloku (ostbloku)?
My tu máme veľký potenciál zdrojov hudobnosti a prirodzene nadaných ľudí, ale, bohužiaľ, ako spoločnosť s ním zachádzame ľahkomyseľne. Národ, ktorému odišli piesne, verše a umenie, sa stáva mŕtvym. Príliv nových poslucháčov do koncertnej siene je jeden z aspektov, ktorý chcem veľmi pozorne sledovať. Z mnohých koncertov pre deti a mládež mám skúsenosť, že pokiaľ si niekto sťažuje na nedostatok záujmu, tak si vlastne sťažuje na vlastnú nešikovnosť.
Ste pedagógom, členom viacerých súťaží pre nové talenty a Pražská komorná filharmónia, ktorú ste pred desiatimi rokmi zakladali, bola postavená na mladých interprétoch. Chcete sa aj v Bratislave venovať mladým hudobníkom?
V Bratislave funguje celý rad komorných telies a myslím si, že mladí majú kde hrať. Budem sa však snažiť získať najlepšie mladé sily do orchestru filharmónie a hlavne chcem prilákať čo najviac mladých tvári do publika.
Máte už plán, čo predstavíte v rámci Slovenskej filharmónie?
Už v tejto chvíli je na svete projekt budúcej sezóny, ktorý zatiaľ ešte nie je výhradne mojím dielom. Bude to 55. sezóna, také malé jubileum, preto sme sa snažili predviesť orchester s repertoárom, v ktorom sa cíti najlepšie a zároveň v najširšej palete. Slovenská filharmónia by mala vždy stáť o široký repertoárový diapazón, pretože nesie hlavný diel bratislavského a teda aj slovenského symfonického života. Mimo iného má záväzky v zahraničí, s ktorým musí byť programovo porovnateľná. Budeme však hľadať aj to, čím sa bude odlišovať od ostatných telies. Mám na mysli repertoár slovenských autorov, možno s dôrazom na 20. storočie. Je to vec ďalších úvah na čas, keď tu budem systematicky dirigovať.
Potrebujete ticho?
Áno, veľmi.
Počúvate aj inú hudbu, okrem klasickej?
Niekedy si pustím jazz a skvelý je aj folklór.
Máte na mysli autentický, alebo prepracovaný skladateľmi vážnej hudby?
V slovenskej a českej národnej škole autori vždy čerpali z ľudovej piesne. Folklór bol absolútne nenahraditeľný hudobný zdroj. Vnímajú ho aj tí, čo tvoria poslednú avantgardu. Presne cítia, kde majú zapustené korene.
Dá sa povedať, že pop nepočúvate, pretože je zvukový smog?
Necítim potrebu počúvať niečo, čo je nekvalitné.
Aký je rozdiel medzi dirigovaním symfonických skladieb a opery?
Toto delenie považujem za pohodlnosť. Zaškatuľkované sa lepšie rozlišuje a hodnotí. Dirigovanie opery a symfonického repertoáru patria k sebe. Je pravda, že môj profesionálny život bol výrazne prevážený do symfonického dirigovania, ale už počas štúdií som robil výlety do operného sveta. Ide o kontakt s ľudským hlasom, ktorý je najdokonalejším hudobným nástrojom.
Vo vašej opernej skúsenosti prevládajú diela z 19. a prvej polovice 20. storočia. Myslíte, že práve toto obdobie možno považovať za zlatú éru operného žánru? Čo operu čaká?
Opera má stále svoje vášnivé publikum. A súčasná opera má presne také miesto, aké si je schopná vybudovať. Je to ako vo všetkých druhoch umenia: súčasné umenie má také miesto, aké si dokáže svojou kvalitou a prezentáciou získať.

Kto je to
Jiří Bělohlávek (57) patrí medzi svetovú dirigentskú elitu. Po štúdiu na pražskej AMU sa zdokonaľoval u Sergia Celibidacheho. V roku 1971 sa stal finalistom Karajanovej mezinárodnej dirigentskej súťaže. Pôsobil v brnenskej filharmónii, v Symfonickom orchestri hlavného mesta Prahy FOK. Dva roky bol šéfdirigentom Českej filharmónie, úspešne hosťoval v najvýznamnejších svetových orchestroch v USA, Kanade a Japonsku. V roku 1994 vytvoril z mladých inštrumentalistov Pražskú komornú filharmóniu, ktorá dosiahla veľké medzinárodné úspechy. Pôsobí ako profesor dirigovania na Akadémii múzických umení. Jeho diskografia je neobyčejne rozsiahla, obsahuje okolo stovky albumov s českými i svetovými poprednými orchestrami, nahráva pre svetové vydavateľstvá Clarton či Chandos. Opere se venuje dvadsať rokov. Jeho poslednými inscenáciami v Národnom divadle v Prahe bola Bizetova Carmen v réžii Jozefa Bednárika s Dagmar Peckovou v hlavnej úlohe.
Na jeseň 2004 by mal debutovať v Metropolitnej opere v New Yorku s Janáčkovou Káťou Kabanovou. V jeseni bude hosťovať v symfonických orchestroch v San Francisku, v Lugane, u Viedenských symfonikov a v Londýnskej filharmónii. Od januára 2005 sa stane interným šéfdirigentom Slovenskej filharmónie v Bratislave, s ktorou momentálne už naplno spolupracuje.

Autor: TINA ČORNÁ, DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: ĽUBOŠ PILC