Koľko tu už bolo za posledných desať rokov kapiel spoliehajúcich sa na večnú údernú silu bustrovaných gitár a spevných trojakordových refrénov. Desiatky, možno aj stovky a každá z nich sa stihla blysnúť jedným, dvoma hitmi a odvtedy o nich nikto nepočul. To preto, lebo žiadna z nich nebola taká dobrá, melodická, v rámci možnosti invenčná a najmä prirodzene pôsobiaca ako americká štvorica Weezer.
V roku 1994 debutovala eponymickým albumom Weezer (takzvaný Modrý album) a okrem úspechu singlov Buddy Holly a Undone (The Sweater Song) si ním patentovala vlastný zvuk a osobitý postoj k niečomu, o čo sa viac či menej pokúšali mnohí pred ňou a po nej. Druhý album Pinkerton tragicky poznamenal súdny spor s rovnomennou detektívnou kanceláriou a trestuhodná nedocenenosť médií, a tak sme z nášho pohľadu museli na nové pesničky čakať celých sedem rokov. Za ten čas sa mnoho vecí zmenilo, ale Weezer zostali aj na svojom novom, opäť nepomenovanom (asi mu prischne prívlastok Zelený) albume takí istí ako kedysi.
Tí istí štyria chalani z garáže, akurát s novým basgitaristom, a ten istý zvuk, ktorý by mohol nahrávať výčitkám zo zaspatosti a neoriginálnosti. Lenže to by to nemohli byť Weezer. Keď je niekto v niečom najlepší, ťažko sa mu dá vyčítať nedostatok progresu, navyše ak opäť prišli s desiatimi pesničkami, v ktorých je ukrytých viac nápadov ako v tvorbe všetkých konkurentov dokopy. Jednoducho si to treba vypočuť. Či už to je surf-rocková Photograph, pixiesovská Don‘t Let Go, singlovka Hash Pipe, alebo budúci singel Island In The Sun (najvydarenejší kúsok na albume), každá má v sebe presne toľko muzikantského vtipu, koľko potrebuje, aby neostala zabudnutá v šedivom priemere množstva happy-garážových gitaroviek.
Spevák a výhradný autor všetkých pesničiek Rivers Cuomo možno nie je až takým géniom ako niekdajší mozog Beach Boys Brian Wilson – ten bol schopný vydávať nový album každé tri mesiace – ale na to, aby nenáhlivo raz za dva roky vymyslel dosť materiálu na ďalší výborný album, mu jeho schopnosti bohato stačia. Len by nabudúce mohol pridať dve-tri pesničky navrch, lebo novinku bez problémov nahráte na jednu stranu hodinovej kazety a to je pri aktuálnych cenách nových CD predsa len troška málo.
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je redaktor magazínu www.inzine.sk)
