Dušan Cinkota. FOTO – LSS
Jeden Hamlet nikdy nestačí - takýto slogan sa zrejme zapáčil organizátorom tohtoročného tretieho ročníka Letných shakespearovských slávností na Slovensku. Divadelným fanatikom tak dali možnosť porovnať v priebehu niekoľkých dní dve spracovania príbehu dánskeho princa, tým ostatným zas vybrať si medzi Jiřím Langmajerom a Dušanom Cinkotom v hlavných úlohách.
Pražská produkcia v réžii Lucie Bělohradskej bude na Bratislavskom hrade uvedená v dňoch 13. - 17. augusta, zvolenská z Divadla Jozefa Gregora Tajovského inscenovaná poľským režisérom Andrzejom F. Rozhinom zas 19. - 20. augusta. Prekvapujúcou novinkou tohto ročníka je, že dve predstavenia minuloročnej novinky - Kráľa Leara s Janom Třískom - sa uskutočnia aj na Spišskom hrade 23. a 24. augusta.
Pražského Hamleta naštudovala divadelná, ale i televízna režisérka Lucia Bělohradská, ktorá už s Jiřím Langmajerom za posledných päť rokov pracovala na piatich veľkých textoch: Strindbergovej Slečne Júlii, Caligulovi Alberta Camusa či Sofoklovom Oidipovi. Jiří Langmajer priznal, že obaja sú tvrdohlaví, a tak s režisérkou väčšinou bojujú. „Potom to vždy dopadne dobre. Ona mi hovorí pretekársky kôň a ja jej doberman.“
Pre zvolenského hradného Dušana Cinkotu je rola Hamleta divadelným comebackom. Nadaný herec sa pomaly vracia aj k dabingu, za posledné tri mesiace nadaboval päť celovečerných filmov, požičal hlas aj Benovi Afleckovi. Dôvod, prečo sa nevrátil do Bratislavy, je prozaický. „Nemal som kde byť, o všetko som prišiel, musel som sa ísť schovať domov k mame.“ Istý odstup však považuje za prospešný. „Takto sa to vyvinulo a asi je to dobre.“ Na otázku, či niečo ľutuje, zaváha: „Ej, tak to ešte nemám vyriešené. Sú niektoré veci, ktoré by som robil inak, ale v princípe som ten, ktorý sa opráši a ide ďalej.“
Nakoniec, ako interpret pracuje sám so sebou, a tak sa snaží všetko umelecky zužitkovať. So zvolenským hercom Jaroslavom Motlom pripravuje inscenáciu inšpirovanú aj jeho životom s drogami. „Nejde o to, vyrozprávať sa divadlom či vyspovedať sa. Nie je vôbec podstatné to, či je ten príbeh môj alebo niečí iný. Jednoducho, prežil som niečo navyše a zopakujem len frázu, čo ťa nezabije, to ťa posilní.“
Je mu, prirodzene, ľúto za všetkými preobsadenými rolami v inscenáciách, ktoré sa ešte hrajú na scéne Slovenského národného divadla. „No, čo už,“ vzdychne si. Cení si kamarátov, ktorí sa naňho prišli pozrieť na Zvolenský hrad a ktorí ho berú takého, aký je. Uvedomuje si však, že „sám pre seba musí byť teraz tou najväčšou oporou“.
