Všerasová demokracia, ktorá v Južnej Afrike nahradila apartheid, nemá ani desať rokov a už podlieha rozsiahlej revízii, sťažujú sa jej obrancovia. Novodobú juhoafrickú históriu podľa nich najviac prepisuje tunajšia belošská menšina, ktorej v tom vraj pomáhajú niektorí komentátori.

„Keď nemôžu zmeniť budúcnosť,“ vysvetľuje provládny novinár Max du Preez, „snažia sa aspoň poopraviť minulosť.“ Ich revizionizmus má podľa du Preeza u čitateľov belošských denníkov vytvárať dojem, že „apartheid nebol až taký zlý“.

Najďalej v revízii zašli pravicoví extrémisti. Až do minulého septembra sa zdalo, že v novej Juhoafrickej republike vôbec neexistujú. Potom niekoľkými černošskými getami otriasli bombové výbuchy. Polícia vzápätí skonfiškovala sklad munície a „plány na zvrhnutie černošskej vlády“.

Prihlásilo sa k nim afrikánske hnutie Boeremag. Jeho cieľom mala byť podľa šéfa a exdôstojníka apartheidovej armády Thomasa Vorstera destabilizácia krajiny. Útoky vraj neboli zamerané na civilistov, ale na infraštruktúru.

Komentátorov, z ktorých mnohí akciu zosmiešnili ako recesiu, napriek tomu šokovalo jej personálne obsadenie. Boeremag na rozdiel od Afrikánskeho hnutia odporu (AWB) - v JAR legendárnej neonacistickej organizácie podľa vzoru Ku-klux-klanu - tvoria príslušníci afrikánskej inteligencie.

Tá od juhoafrickej vlády žiada takzvaný Volkstaat, či rezerváciu pre belošskú civilizáciu, ktorú vraj ohrozuje černošská populačná explózia. Myšlienku podporujú mnohí belosi, hoci nie je jasné, kde by mal Volkstaat ležať a ako by mal vyzerať.

Dejiskom súdneho procesu, ktorému hnutie čelí pre vlaňajšie útoky, je tá istá súdna sieň v Rivónii, kde začiatkom šesťdesiatych rokov odsúdili juhoafrického exprezidenta Nelsona Mandelu. Práve tu Mandela v roku 1964 vyhlásil, že je ochotný zomrieť za ideál spoločnosti, v ktorej všetky rasy žijú v harmónii.

Právnici však odmietajú akúkoľvek ďalšiu paralelu medzi oboma procesmi. Extrémisti, ktorí medzi svojím a Mandelovým obvinením nevidia rozdiel, sa vraj pred súdom tešia ústavným právam, o akých sa Mandelovi ani nesnívalo.

Hnutie sa minulý týždeň na svoju stranu pokúsilo získať iného exprezidenta F. W. de Klerka. Ten v rokoch 1989 - 1994 viedol demokratizačný proces, ktorý vyústil do súčasného zriadenia. Boeremag mu vyčíta, že pre rokovania s Mandelovým Africkým národným kongresom nemal mandát belošských voličov, pretože v jeho predvolebnej kampani v septembri 1989 o tom nepadlo ani slovo.

Vytiahnuť de Klerka je šikovný ťah. Juhoafrickí belosi ho totiž považujú za symbol straty pozícií. Podľa prieskumov agentúr SABC a Markinor sa belosi sťažujú, že v postapartheidovej JAR „nikto nereprezentuje ich záujmy“.

Symbolom nespokojnosti sú klesajúce náklady belošských periodík. Tie podľa šéfredaktora afrikánskeho týždenníka Rapport Tima du Plessisa „zabíja politika, o ktorej čitatelia nechcú nič vedieť“. Náklady naopak zvyšuje športové spravodajstvo z rugby a kriketu. A dopyt, samozrejme, rastie aj po komentátoroch, ktorí sa vyznávajú z nostalgických spomienok na apartheid.

PRE SME - ROMAN LIPTÁK, Pretória