Ďalšia taktika, vďaka ktorej bojové kmene vyhrávali boje – dokázali zo sedla strieľať dozadu. Dokonca v plnom cvale. Využili moment prekvapenia. Nepriateľ si myslel, že sú na úteku a zrazu ho zasypal dážď šípov.
Hoci Hunov a Maďarov delí 500 rokov, často bývajú stotožňovaní. Na vine sú už starí kronikári, ktorí ich nerozlišovali a chyba prešla aj do historického povedomia. Dodnes sa k hunskému pôvodu hlásia maďarské romantické duše. História je však iná. Maďari patria do skupiny Ugrov a ich putovanie sa skončilo v Karpatskej kotline. Inak však názvy Ungar, Hungarus, hongrois siahajú k tureckej kmeňovej organizácii Onogurov, do ktorej Uhri dlho patrili.
Huni boli záhadným národom, s ktorým sa ako prví stretli Číňania. Žili na území dnešného Mongolska a Zabajkalska. Pili vraj mlieko, jedli mäso z domáceho dobytka a obliekali sa do jeho koží. S nekonečnými stádami sa potĺkali po stepiach, nepoznali mestá, neobrábali polia a nikde sa neusadili. Čo muž, to bol bojovník. Keď zbadali nepriateľa, vrhli sa na korisť ako kŕdeľ dravcov. Nebezpeční sa stali najmä vtedy, keď sa ich vodcom v roku 206 stal Mode. Bol to náčelníkov syn a veliteľ 10 000 jazdcov, ktorým vládol železnou rukou. Kam strelil, tam museli bez váhania vypustiť šíp aj všetci ostatní. Strelil na obľúbeného koňa a tí, čo sa ho neodvážili nasledovať, prišli o hlavu. Keď potom strelil po svojej žene, už sa nezdráhali, bez váhania rozstrieľali aj otcovho koňa, a potom i samého otca, macochu, mladšieho brata a všetkých, čo sa odmietli pokloniť novému vládcovi. Treba však povedať, že s Číňanmi sa Hunom nedarilo. Dvesto rokov sa ich pokúšali poraziť, napokon pred nimi sami ušli na západ. Za sto rokov, keď vraj na koňoch jedli, pili a spali, prešli cez celú Strednú Áziu.
