Z denníka: Zaujalo ma, že Kórejci robia takmer všetko, čo sa dá, v sede. Videl som kováča kuť železo posediačky na zemi, dokonca aj ryžu v klasoch pri zbere mlátia drevami v sede. Tento zvyk si prinášajú aj muži do armády. Dochádza k humorným situáciám, keď naši technici učia Kórejcov rôznym činnostiam na pripravených pracovných stoloch. Stačilo sa na okamih vzdialiť a milý Kórejec zmizol pod stolom, kde pracoval – a sedel.
Napätie na kórejskom polostrove trvá už od roku 1948 . Vtedy sa na 38. rovnobežke rodelil na Kórejskú ľudovodemokratickú republiku na severe a Kórejskú republiku na juhu. 27. júla 1953, presne pred päťdesiatimi rokmi – po trojročnej vojne (1950 -1953) – podpísali sever a juh medzi sebou dohodu o prímerí. Do sedemdesiatich dní mala byť spečatená mierovou zmluvou. Dodnes nebola.
O niekoľko dní po podpise dohody sa do riešenia kórejského konfliktu v misiách Dozornej komisie neutrálnych štátov zapojila aj československá delegácia. Boli v nej aj mladí muži, ktorí prišli do Kórey absolvovať základnú vojenskú službu.
Od apríla 1954 do mája 1955 pracoval v československej delegácii otec autora týchto riadkov – Ľudovít Pomichal st. (1931 – 1959). Aj on si spolu s rovesníkmi z Brna, Prahy, Nových Zámkov odkrútil vojenčinu. Zo svojho pobytu písal denník a pridal k nemu aj bohatú fotografickú dokumentáciu.
V osobnom spise, uloženom vo Vojenskom archíve, som sa dozvedel, že otec si v čs. delegácii Dozornej komisie neutrálnych štátov plnil úlohy vo funkcii staršieho rádiomechanika rádiových staníc. To zaujímavejšie a dokumentárne cennejšie som však našiel pri čítaní jeho kórejského denníka s fotografickými momentkami Kórey od severného Čchongdžinu až po južný Pusan.
Tu sú z neho úryvky.
Náš nový domov
Naša vlaková súprava prešla krokom po moste cez rieku Ja-lu, oddeľujúcu severnú Kóreu s Čínou. Popri trati sme sa presviedčali o krutostiach vojny. Míňame prvé mesto na kórejskom brehu rieky, Sinuidžu. Po cestách ťahajú byvoly dvojkolesové vozy, ženy na kameňoch v potoku perú bielizeň. Zhrdzavené zničené americké tanky mapujú miesta, kde Číňania odrážali útok spojencov. Na každom kopci je množstvo hrobov označených kamennými stĺpmi. A všade kilometre opustených zákopov. Trosky vojenského materiálu nás sprevádzajú až do Pchjongjangu. O dve hodiny vchádzame do Kesongu. Skupina, ktorú striedame, je zhromaždená na stanici. Desiatky fotoaparátov cvakajú. Po privítaní nastupujeme do áut označených štvorfarebnými zástavkami dozornej komisie. Prechádzame dvanástimi kilometrami, ktoré po týždňoch spoznáme dôkladne meter za metrom – trasou medzi Kesongom a naším táborom, umiestneným v Pchanmundžome. Sme na mieste, ktoré bude ďalšie mesiace naším novým domovom.
Opustená Mierová pagoda
Nie viac ako kilometer od nášho tábora sa týči Mierová pagoda, v ktorej bola v roku 1953 podpísaná Dohoda o prímerí. Je postavená z dreva a vyrástla rekordne rýchlo. Obe znepriatelené strany túžili zasadnúť za stôl čo najrýchlejšie, Američania a velenie OSN dali aj preto Severokórejcom a Číňanom ultimátum: budova musela stáť do 48 hodín! Po strašných bojoch si však už každý prial mier, a tak už za 36 hodín bola pagoda pripravená na historický akt. Vtedy sa tiahla demarkačná čiara stredom budovy, Američania si ju však dali pre istotu premerať. Ešte predtým, ako sa začali prvé rokovania, museli na protest spojencov OSN a USA pretrieť na severnej čelnej stene budovy mierovú holubicu. K rokovaniam prichádzali do Mierovej pagody z južnej strany Američania a predstavitelia OSN, zo severnej Severokórejci a Číňania.
V čase nášho príchodu bola Mierová pagoda už opustená. Niekedy sa tu však premieta pre členov dozornej komisie, preto sa tu schádzajú Poliaci, Švédi, Švajčiari a my. Osobne som kolegom premietal niekoľko filmov bez toho, aby sme prekračovali demarkačnú čiaru. Tá je už mimo budovy o kus ďalej. Ale i tak my s Poliakmi žijeme od nej severne, kým Švédi so Švajčiarmi majú tábor v americkej zóne na juhu. Pohotovostné oddiely strážia demarkačnú čiaru zmiešane – stráži aj Američan, aj Severokórejec. Neraz sa stáva, že sa ponúknu cigaretou, či sa navzájom pýtajú na čas.
Sekretariát Dozornej komisie neutrálnych štátov
Rozprestiera sa asi 800 metrov južne od demarkačnej čiary. Každý je v strehu. My sem máme voľný prístup. Neraz však prichádza k nedorozumeniam. Raz stačilo, aby vodič zabudol na neutrálnu vlajku na aute a americká stráž Mierovej pagody ho chcela zadržať aj s autom. Keď to zbadali Kórejci s Číňanmi, okamžite sa sem nahrnuli. Emócie takmer zapríčinili konflikt. V jednej z budov pracuje sekretariát so zástupcami Švédska, Švajčiarska, Poľska a Československa. Hneď vo vedľajšej, ktorá patrí Američanom, sa konajú pravidelné schôdze.
Na zasadnutiach majú právo zúčastňovať sa iba členovia dozornej komisie a hostia na pozvanie. Okrem nich prichádza každá zo strán s dvoma pisármi a tlmočníkmi. Rokovacím jazykom je angličtina. Schôdze sú väčšinou nudné. Zaujímavé začínajú byť vtedy, keď až príliš okato ťahajú za jeden povraz Švédi a Švajčiari s Američanmi. Na konci, keď sa hlasuje, sú aj tak najčastejšie v dozornej komisii dva hlasy proti dvom. V budove, kde zasadá Vojenská komisia pre prímerie, prichádza k výmenám názorov medzi kórejsko-čínskou stranou a stranou Američanov s OSN – tie sú oveľa ostrejšie. Bol som pri tom, keď v družnej debate v klube v Pchanmundžome popíjali zástupcovia spomínaných strán na recepcii, skvele sa spolu bavili, a na druhé ráno gánili na seba na schôdzi pichľavými pohľadmi.
Návšteva v nemocnici
Súčasťou práce našej misie sú aj inšpekčné cesty po severe i juhu Kórey. V Sarivone (98 km od nášho tábora) som navštívil nemocnicu. Pracujú v nej maďarskí odborníci.
Keďže v mnohých domácnostiach nie je zabezpečená dostatočná hygiena ani strava, rozšírili sa tu infekčné choroby. Kórejci totiž konzumujú niektoré jedlá polosurové alebo úplne surové (napríklad lastúrniky, kraby a iné morské živočíchy). Viacerí tvrdia, že pôvodom ich problémov je aj silne zapáchajúca kapusta kim-či. Ak sa včas nezistí infekcia v tele, pacient zomiera.
Bol som raz pri pitve mladého Kórejca. Pohľad na jeho rozožrané pľúca bol šokujúci. Maďarskí lekári sa mi sťažovali, že Kórejci z náboženských dôvodov odmietajú pitvu svojich blízkych. Neraz sa vraj stane, že mŕtveho uložia do miestnosti pri pitevni, a do rána zmizne. Pozostalí ho ukradnú.
Československá nemocnica v Čchondžine (800 km od Kesongu) bola vybavená najlepšie v celej Kórei. Na detskom oddelení mi náš lekár rozprával o vysokej, až 25-percentnej úmrtnosti malých detí. Dieťa v nemocnici vyliečia, ale doma po pár dňoch znovu ochorie. Lekár mi vraví, že by potrebovali celé vlakové súpravy penicilínu. Nemocnica v Čchondžine je sterilne čistá. A keďže je tu všetko čisté, biele a o chorých je dobre postarané, Kórejcom – najmä deťom – sa niekedy nechce z nemocnice domov.
Zvláštne je samotné prijímanie chorého na nemocničné lôžko. Ak neprinesie určité množstvo ryže pre potreby nemocnice, jednoducho ho neprijmú!
Kim Ir-sena oplakávali zaživa
Na spiatočnej ceste z jedného inšpekčného výjazdu sme v Pchjongjangu navštívili rodný dom Kim Ir-sena, v ktorom dodnes žije jeho starý otec.
Pred dverami sme si vyzuli topánky – ctiac si starý kórejský zvyk – a vošli sme. Deväťdesiatdvaročný starý otec sedel v skromne zariadenej izbe. Vstal, vyšiel nám v ústrety, každému podal ruku. V uvoľnenej atmosfére nám predstavil aj dvoch bratov Kim Ir-sena. Jeden bol vtedy tajomníkom Ústredného výboru Kórejskej strany práce, druhý zasa majorom Kórejskej ľudovej armády. Starec rozprával pomaly, uvážlivo, akoby si znovu a znovu všetko triedil v hlave. Napriek veku bol veľmi čulý, dokonca sa pochválil, že ešte aj po deväťdesiatke pravidelne pracuje na ryžových poliach.
Najviac rozprával o svojom vnukovi, vtedy 42-ročnom Kim Ir-senovi. So zápalom spomínal, ako Kim bojoval v časoch japonskej okupácie, alebo ako odišiel do Mandžurie, aby organizoval partizánske oddiely.
Starý otec neobišiel ani obdobie, keď dlhší čas nemohli z čínskeho vnútrozemia prichádzať správy o jeho vnukovi. Raz sa dokonca rozletel krajinou chýr, že Kim Ir- sen už nie je medzi živými. Aj najbližší uverili. Starký nám rozprával o tradičnom kórejskom zvyku. Ak niekto zomrie, susedia, najbližší príbuzní a dobrí známi prinášajú do domu rodičov nebohého alkohol, zväčša doma vypálenú vodku či typickú kórejskú špecialitu „hadovku“. Preto aj Kimovým rodičom priniesli najbližší dva obrovské sudy tvrdého alkoholu. Trvalo niekoľko dní, kým smútiacu rodinu presvedčili armádne zdroje, že zvesť o smrti ich syna bola iba fámou.
Chvíľu sme ešte sedeli so skríženými nohami na zemi, popíjali jazmínový čaj. Keď nadišiel čas rozlúčky, na pamiatku sme si ho zvečnili. Veľmi rád privolil.
Eufória v kine
Kórejci majú veľmi radi kultúru, divadlo, spev a tanec, vlastné folklórne tradície. Onemel som pri návšteve podzemného divadla v Pchjongjangu. Vystavali ho počas vojny, sprievodca nám vraví, že aj pri najväčšom bombardovaní sa predstavenie neprerušilo. Počas vojny tu sídlil aj hlavný kórejský štáb. Hudobno-baletné predstavenie bolo milé, ale trvalo dlho. Bol to však zážitok, na aký sa nezabúda.
Podobne ako návšteva kórejského kina. Keďže Kórejci majú chudobnú kinematografiu, väčšinou sú na programe sovietske filmy s titulkami, niekedy so skromným dabingom. Aj zariadenie kín je veľmi skromné. Zato návštevnosť vyrazí Európanovi dych. Do predaja totiž nedávajú lístky podľa kapacity sedadiel, ale podľa záujmu. Nech sa premieta hocičo, vždy je plné. A tak sme s kórejskou kolegyňou – keďže sa nám lístky na sedenie neušli – počas celého filmu stáli. Obrovský zmätok nastal po skončení filmu, každý túžil byť prvý z kina vonku.
Neraz sa stane, že Kórejec vyjde z jedného kina a už uteká na iný film do druhého. Keď sa film končí, ľudia obyčajne tlieskajú. Robia tak aj vtedy, keď nastane pozitívny obrat v deji filmu. Azda najbúrlivejší aplauz však zaznieva v okamihu, keď sa v žurnáli objaví vodca Kim Ir-Sen.
FOTO – ĽUDOVÍT POMICHAL st.
Autor: Ľudo Pomichal ml.
