GLOSA/LITERATÚRA

Pred desiatimi rokmi začalo rádio Twist vysielať nedeľné príhovory vtedy tridsiatnika, katolíckeho kňaza Jána Sucháňa. Každý týždeň dochádza Ján Sucháň prečítať svoj text zo svojej fary v Krakovanoch do štúdia. „Nohou bázlivou som prekračoval prah jeho dverí. S chvejúcim sa srdcom som si sadal pred mikrofón. Vedel som, že sú lepší umelci slova ako ja,“ píše v úvode svojej knihy Zamyslenia Jána Sucháňa.

Jeho kázne v rádiu sa stali každotýždennou inštitúciou, so stabilným publikom veriacich aj neveriacich. Príhovory sú pomerne dlhé, niekedy plné rozsiahlych citátov, svedectiev iných ľudí, a skutočne v nich autor tlačí hlavne posolstvo, nie svoju intelektuálnu zručnosť.

Jeho slovník je skôr tradične farársky, ale rozdiel medzi ním a tým, čo si ľudia zvyčajne môžu vypočuť od väčšiny slovenských kňazov, je veľký: pretože Sucháň vždy nakoniec povedal, čo si myslí o tom, čo sa práve dialo, napríklad o triumfe Vladimíra Mečiara a jeho spôsoboch, ale aj o Jánovi Čarnogurskom. A jeho postoj nikdy nie je ideologický.

Ako povedal pre SME: „Nie som za žiadnu stranu, ani za žiadnu skupinu, je jedno, kto je pri moci, keď bude robiť hlúposti, vždy sa budem k tomu vyjadrovať. Bez ohľadu na to, kam tí ľudia patria.“ Každý poslucháč tuší, že také čosi nie je jednoduché pre kňaza, už len tým, že je to na Slovensku veľmi zriedkavé. Jeho všeobecná autorita stojí práve na tom, že nie je ničou hlásnou trúbou, hovorí k poslucháčom sám za seba a berie ich úplne vážne.

Číta aj to, čo mu napíšu rozzúrení anonymovia. „Hovorí sa, že anonymné listy patria do koša, ale ja neviem - pre niečo to ten človek napísal. Skôr mi je ľúto, že nemôžem odpovedať, niekto mi vynadá, a ja musím byť ticho.“

Včera bola v bratislavskom kníhkupectve Pištek autogramiáda jeho novej knihy výberu práve z nedeľných príhovorov. Ján Sucháň vyberal skôr tie, ktoré mu pripadali menej časové, čiže aj menej politické, ktoré sa mu zdali „ako pohladenie“. Má pocit, že je čas hovoriť „s pokojom a trpezlivosťou“.

Kázne bývajú vždy skôr určené na počúvanie, než na čítanie. Čítať kázne nie je preto celkom to isté, ako čítať knihu. „Milý čitateľ, nuž, ak chceš, ponúkni sa zo stola slov. Chcel som, chcem nimi prinášať Život. Ak Ty tento pocit nebudeš mať, odpusť,“ píše čitateľom.

Nehovorí, že ak sa nám jeho slová nebudú páčiť, nemusíme ich čítať. Nepíše to výslovne, ale vychádza z toho, že síce hovoriť, či dávať na papier slová, ak by boli zbytočné, je čosi ako hriech. Myslí to naozaj.

MARTA FRIŠOVÁ