Vo filme Záhrada ste mali 15 rokov a vzápätí ste sa ocitli v Prahe. Ako to?
Chcela som pokračovať v štúdiu fotografie na vysokej škole a rozhodla som sa odísť z Bratislavy.
Prečo odísť?
Zvykla som si na samostatnosť, nemala som problém odísť inam. Praha ma lákala - cítila som, že tam budem voľnejšia, dospejem. Rozhodla som sa vyskúšať prijímačky na UMPRUM a vyšlo to. Pán profesor Štecha si ma vtedy vybral zo všetkých uchádzačov ako jedinú a s jeho pomocou som dokonca získala zo Slovenska štipendium.
Ako ste sa dostali k fotografii?
Bolo mi jasné, že jadrová fyzička zo mňa nebude. Stláčať spúšť na foťáku je predsa len o trochu jednoduchšie. Prvý fotoaparát mi kúpil otec.
Nenahovárala vás na herectvo vaša mama - herečka?
Nie. Už keď sme boli so sestrou malé, zdôrazňovala nám, že je veľa iných „ krásnych" povolaní. Herectvo je ale celkom fajn koníček.
Neboli z vášho hereckého úspechu rodičia prekvapení?
Mama mi drží palce a otec sa nevyjadruje. Z času na čas príde, buchne ma po chrbte a povie: "Tak čo, Zuza...?" A to je všetko.
Nie je to nepríjemné, stať sa jedinou študentkou?
Jedinou nevýhodou je, že si môj profesor hneď všimne, keď neprídem na hodinu. (Smiech.) Našťastie, systém v škole je vymyslený tak, že všetky ročníky sú spojené. Mali sme rovnaké týždenné témy a cvičenia, líšila sa len úroveň technickej zručnosti.
Popri štúdiu ste pracovali, fotografovali ste napríklad film Samotári. Aká je pozícia fotografa pri filme?
Jednoduchá - kameraman nasvieti pľac, zbehne sa akcia a potom prídem ja. Musím sa presadiť, pretože osvetľovači hneď po tom, ako sa povie "dobrá", vypínajú svetlá a ide sa prestavovať kamera. Musím všetkých prinútiť, aby mi celú akciu zahrali ešte raz. Z toho potom vzniknú fotosky. Robím aj fotodokumentáciu, súbor fotografií štábu, momentky z pracovnej atmosféry a pod. Túto prácu mám najradšej. Môj súkromný archív napríklad obsahuje desiatky záberov spiaceho scenáristu a režiséra Petra Zelenku.
Nebolo vám ľúto, že v ňom nehráte?
Aj som si zahrala, ale potom to našťastie vystrihli. (Smiech.)
Keď ste skončili nakrúcanie a vstúpili ste do reality, nemali ste pocit, že skutočne žijete v krajine, kde sa „málo hulí"?
Veď som sa aj presťahovala na Slovensko...! (Smiech.)
„Hulilo" sa na pľaci?
Tak by film nedokončili. Keď, tak len „menšie než veľké množstvo".
Vaša sestra Katarína napísala scenár a podarilo sa zohnať prostriedky na jeho realizáciu. Máte v ňom stvárniť hlavnú postavu. Aká je?
Film sa volá O Dve Slabiky Pozadu. Je to príbeh študentky Zuzany. Ide vlastne o mozaiku reálnych a snových situácií, do ktorých sa Zuza zamotáva vo svojej snahe stihnúť zo života čo najviac v čo najkratšom možnom čase. Chce skrátka všetko hneď a odrazu. Ale nestíha. Jediným kontaktom s reálnym zázemím je jej excentrická babička Eržébet, ktorú bude hrať výborná herečka Anna Feranczi. Ona jej postupne odkrýva možné východiská z bludného kruhu, v ktorom Zuzana nezmyselne uteká za svojim šťastím a pritom stojí na jednom mieste ako veverička v otáčacej klietke.
Postavu otca hrá Ivan Romančík, s ktorým sa mi výborne spolupracuje, a ďalšie postavy si zahrajú naši kamaráti ako napríklad Rišo Stanke, Robo Roth, Helena Krajčiová, Lucia Hurajová, Marek Ormandík a ďalší. Už sa na to teším.
Písala vaša sestra scenár pre vás?
Od začiatku vedela, že to budem hrať ja. Asi je to pre ňu jednoduchšie, pretože veľa vecí si nemusíme vysvetľovať. Nám stačí jediný pohľad a vieme, o čo ide.
Stotožňujete sa so svojou postavou?
Nie! (Smiech.) Budem sa snažiť hrať Katarínu. Sú tam situácie, ktoré sa jej naozaj stali, ale samozrejme, je tam aj veľa obrazov, ktoré si vymyslela. Nie je to žiadna autobiografia, ona to aspoň tvrdí...
Kto bude hrať hlavnú mužskú postavu?
Náš priateľ Miki Křen, ten, ktorý hral Roberta v Samotároch (ten, čo všetko nakrúcal na kameru - pozn. red.). Oslovili sme ho na postavu Kornela, ktorý je posadnutý čínskou kultúrou. Miki je síce Čech, ale veľmi dobre hovorí po slovensky, má mamu Slovenku. Je to typ herca, ktorý sa vždy dokonale pripraví, a keby mal hrať zabijaka, verím, že chodí s nožom po ulici.
Nakrúcali ste aj s režisérom Petrom Zelenkom, ktorý napísal scenár Samotárov. Aký film to bol?
Hneď, ako sa dokončili Samotári, začal Peter pripravovať projekt Powers pre nemeckú produkciu, ktorá oslovila desiatich režisérov z celého sveta pre sériu poviedkových filmov. Napísal 30-minútový scenár, ktorý si aj sám zrežíroval. Vybral si Ivana Trojana do role kúzelníka a ja som bola jeho asistentkou. Nešla mi čeština, takže som celú úlohu zahrala po slovensky. Nemcom to bolo asi jedno.
Čo robila kúzelníkova asistentka?
Lietala. Peter si ma vybral hlavne preto, že tam mal scénu s levitáciou. Tak som si znovu zalietala, podobne ako v Šulíkovej Záhrade.
Videl vás v Záhrade a myslel si, že to viete sama od seba?
Tak akosi. (Smiech.) Asi dva týždne sme skúšali s profesionálnym kúzelníkom, Ivan Trojan sa tiež musel naučiť nejaké triky. Tentoraz ma nedržali vo vzduchu oceľové lanká, ale špeciálna konštrukcia, ktorú kúzelník zakrýval plášťom. Ja som si musela vypracovať brušné svalstvo, aby som sa vo vodorovnej polohe udržala opretá len o dva body - niekde nad kostrčou a pod kolenami. Vydržala som len 15 sekúnd, potom mi vždy povolili nohy a previsla som ako húsenica. (Smiech.)
O Zelenkovi je známe, že je so Samotármi nespokojný. Zhovárali ste sa o tom?
Zelenka je asi vždy nespokojný. Je veľmi kritický aj k samému sebe. Je to profesionál a perfekcionista.
Hrali ste aj vo filme Drahomíry Vihanovej Správa o putovaní študentov Petra a Jakuba. Film nemal veľký úspech. Čím si to vysvetľujete?
Mňa nikdy nezaujíma, či film má alebo nemá úspech. Pre mňa je dôležitý pocit z nakrúcania. Tešila som sa na nakrúcanie, lebo scenár sa mi veľmi páčil. Boli sme v rómskej osade v Letanovciach na Východnom Slovensku a urobila som tam nádherné fotografie! Na vlastnú päsť by som sa do takejto oblasti asi nevybrala. Dodnes mám príjemné spomienky na tento projekt.
Spomínali ste, že vám nešla čeština. Ako hovoríte v Prahe?
Po slovensky. Kto chce, rozumie. V škole som s tým nikdy nemala problémy, všetky skúšky som robila v slovenčine. Výhrady majú asi len tí, čo majú pocit, že môžem nejako ohroziť ich pracovné miesto. Predavačky, napríklad. (Smiech.)
Vyhľadávate v Prahe Slovákov?
Väčšina mojich pražských kamarátov sú Slováci. Neviem, prečo to tak je...
Na ktorú svoju prácu najradšej spomínate?
Na všetky klauzury. Klauzura je voľný projekt na konci každého semestra. Téma fotografií je ľubovoľná a celý projekt končí verejnou výstavou.
Ako vznikla séria vašich autoportrétov?
Bola to náhoda. Na jednu klauzuru som si pripravila fotografie veľkého formátu a chcela som ich obťahovať kanagonom. Zaschnutím mala vzniknúť štruktúra vnímateľná aj hmatom, akási fotka pre slepcov. Tri dni pred odovzdaním ma však lepidlo zradilo. Zákerne zreagovalo s umelou podložkou, fotky sa zošúverili a nič sa nedalo zachrániť. Celý deň som chodila v panike po byte s foťákom v ruke, nevedela som, čím zničené fotky nahradím. Tak som začala cvakať seba. Nakoniec vzniklo 50 autoportrétov, ktoré som dala vedľa seba na veľký plagát. Ten som vystavila a dostala som „výbornú". Náhoda, v ktorej pokračujem. Keď mám na filme posledné políčko, odfotím sa.
Je to o sebapoznávaní?
Nie, ja sa už poznám dokonale. (Smiech.) Stále ma prekvapuje, že na každom obrázku vyzerám inak. A keď ich dám vedľa seba, vidím v sebe sto ďalších ľudí.
Váš otec je známy tým, že výborne varí.
Rád experimentuje a nám to chutí. Vyhovuje nám, že aj rád umýva riad. A to precízne! (Smiech.)
Čo ste jedli na posledné Vianoce?
Vyprážané sépie, vyzerali ako gumičky do vlasov. Niekedy máme aj 25 chodov. Otec nás vždy niečím prekvapí. Jediné, čo sa opakuje, je šolet a opekance s makom. Tie mám rada hlavne ja. Kapra sme snáď ešte ani raz nemali.
Pripravuje otec niečo vlastné?
Ako rektor má teraz veľa papierovačiek. Neviem, či si na VŠMU stihne tajne písať nejaký scenár do šuflíka... Ako malá som chcela robiť to, čo otec. Driemal na gauči a mama hovorila, aby sme ho nevyrušovali, lebo pracuje. Aj ja som chcela takú prácu.
Vraj bol proti tomu, aby ste hrali v Záhrade. Ako to bolo?
Film sa už začal nakrúcať a oni ani po mnohých konkurzoch stale nemali obsadenú postavu Heleny. Nakoniec mi Martin Šulík zavolal domov: "Zuza, v Charlie?s budem s kameramanom Martinom Štrbom, prídi sa nám ukázať!" Keď som sa ho pýtala, načo, povedal, že "len tak". Prišla som, sedel tam aj otec a rovno ma poslal domov, že teraz nemá čas, robia casting. Martin povedal, že on ma zavolal a otec hneď zahlásil, že sa na to vôbec nehodím, vraj som zlý typ. Asi sa bál, že im pokazím film. (Smiech.)
Rozumeli ste scenáru?
Bol to môj prvý film, takže som nevedela, ako mám hrať. A keď som sa opýtala, Martin mi povedal, že ja nie som dôležitá, dôležitejšie sú listy vzadu a to, ako sa hýbu vo vetre. Teraz viem, že zo mňa potreboval dostať prirodzenosť.
Aké to je - počuť od vlastného otca, že sa na niečo vôbec nehodíte?
Normálne. My si na chválu nepotrpíme. U neho je "hm" výraz vrcholnej spokojnosti.
Vy ho musíte chváliť?
Samozrejme. Niekedy povieme aj „hm-hmm"! (Smiech.)
Čo budete fotografovať najbližšie?
Sestrin film.
Aj seba, ako hlavnú postavu?
Iste, ako doteraz. Chcem nafotiť dokument o tom, čo sa deje za kamerou. Diváci často netušia, koľko neviditeľných zamestnaní sa tam skrýva, aká je, napríklad, dôležitá funkcia „držač káblu" alebo „asistent asistenta koordinátora komparzu".
Herectvo si ponecháte len ako hobby?
To rozhodne. Takto nemusím čakať na to, kedy zazvoní telefón z Hollywoodu.
Dá sa povedať, že fotografie sú pre vás paralelným svetom?
Nerada o fotografiách rozprávam. Raz som mala výstavu a cítila som sa na nej ako cudzí človek - kurátori a historici rozoberali moje práce a našli v nich aj to, čo som ani sama netušila, že tam je. Často sú fotografie len vecou náhody, žiadnej teórie. Pre mňa je to skôr o pocite.
Pre TV oko ste fotografovali pražského výtvarníka Jaroslava Rónu, ktorý sa vyjadril, že výstavy nekvalitných fotografií zaplienili popredné výstavné siene. Súhlasíte s ním?
Dnes už môže fotografovať naozaj každý. Nepotrebujete žiadnu školu, stačí, keď si kúpite fotoaparát a ani nemusí byť dobrý. Hocijaká poddimenzovaná alebo prepálená fotografia sa dá povýšiť na umenie a zámer.
Dá sa s tým niečo robiť?
Vôbec nič. Nech si len fotografujú.
Kto je to
Zuzana Šulajová sa narodila pred dvadsiatimi piatimi rokmi v rodine scenáristu a herečky. Jej otec Ondrej Šulaj, dnes rektor VŠMU, je spoluscenáristom filmu Záhrada režiséra Martina Šulíka, kde Zuzana hrala jednu z hlavných postáv - Helenu. Po úspechu filmu odišla študovať na Vysokú školu umeleckopriemyslenú v Prahe (UMPRUM), odbor fotografia. Hoci vzdelanie dokončí až na budúci rok, pracovala už na viacerých projektoch. Jedným bola fotodokumentácia kultového českého filmu Samotári. Hrala v poviedkovom filme Powers v réžii Petra Zelenku. V pripravovanom filme svojej sestry Katarína Šulajovej O Dve Slabiky Pozadu stvárni hlavnú postavu - Zuzanu.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
