FOTO – ČTK
Je to jeden z najznámejších záberov poľskej socialistickej televízie. Nedeľné ráno, generál Wojciech Jaruzelski v tmavých okuliaroch, po ľavej strane štátny znak (biely orol – vtedy ešte bez koruny). „Občania a občianky, hovorím k vám ako vojak a ako predseda vlády. Naša vlasť je na kraji priepasti… Štátna rada dnes o polnoci vyhlásila výnimočný stav na území celej krajiny“. Bol 13. december 1981, výnimočný stav trval 586 dní. Zrušili ho pred 20 rokmi – 22. júla 1983.
Rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu padlo o deň skôr. Komunistická moc sa však k tomuto kroku pripravovala už celý rok. Akcia bola namierená proti Solidarite Lecha Wałęsu. Komunistom sa „normálnymi“ prostriedkami nedarilo zastaviť vlnu štrajkov po celej krajine.
Štrajky v auguste 1980 po nečakanom a drastickom zvýšení cien základných produktov, vrátane potravín, boli aj pri vzniku Solidarity. Po mesiaci protestov vláda vyjednala so štrajkujúcimi dohodu. Jedným z jej bodov bol aj vznik nezávislých odborov.
Tak vznikla Solidarita, najväčšie opozičné zoskupenie v strednej Európe, ktoré v krátkom čase získalo niekoľko miliónov členov.
Tento „karneval opozície“ ukončil výnimočný stav. Režim sa tak pokúsil eliminovať protivníkov komunistickej moci z politického a spoločenského života.
Generál Jaruzelski, ktorý viedol novovzniknutý štátny orgán – Vojenskú radu národnej záchrany, vysvetľoval toto rozhodnutie hrozbou štátneho prevratu, ktorý vraj pripravovala opozícia, blížiacou sa hospodárskou krízou a možnosťou sovietskej intervencie podľa vzoru Československa z roku 1968.
Hneď v prvý deň zavreli 3-tisíc členov Solidarity. Do väzenia išlo aj celé vedenie, Wałęsa z neho vyšiel až na jeseň 1982. Reakciou boli masové štrajky, ktoré likvidovali ťažké jednotky milície a vojska.
K najväčšej tragédii súčasného Poľska došlo v bani Wujek v Katoviciach. Pri zásahu bezpečnostných jednotiek proti štrajkujúcim baníkom zahynulo 9 ľudí a niekoľko desiatok bolo zranených. Dokopy počas výnimočného stavu zavreli približne 10-tisíc ľudí, najmenej 91 zomrelo.
Hneď v prvú noc vypli všetky telefóny (vypli aj požiarnikov a rýchlu zdravotnícku pomoc), zrušili všetky kultúrne a športové podujatia a zakázali činnosť spoločenských organizácií. Deti v školách mali dodatočne niekoľkodňové prázdniny, študenti sa vrátili do škôl až vo februári.
Ulice miest spoločne kontrolovali vojsko a milície, na námestiach stáli tanky a obrnené vozidlá. Cez noc platil zákaz pohybu na uliciach. Oficiálne zaviedli cenzúru korešpondencie a telefonických rozhovorov. Do najdôležitejších inštitúcií dosadili armádnych komisárov, v televízii mali hlásatelia správ oblečené zelené uniformy.
Výnimočný stav pozastavili koncom roku 1982 a formálne ho zrušili až 22. júla 1983, v deň štátneho sviatku vzniku prvej komunistickej vlády. Toho istého dňa vyhlásili amnestiu pre politických väzňov.
Mimo ostrého zásahu vlády rýchlo vznikli podzemné štruktúry Solidarity a fungovali niekoľko rokov. Začiatkom roku 1989 si za Okrúhly stôl sadli bývalí protivníci – generál Czesław Kiszczak (minister vnútra) a Lech Wałęsa. Jeho výsledkom boli prvé čiastočne slobodné voľby, ktoré priniesli zdrvujúce víťazstvo vtedajšej opozície. O rok neskôr sa Wałęsa stal poľským prezidentom.
Ani po 20 rokoch sa Poľsko poriadne s výnimočným stavom nevyrovnalo. Jaruzelského ešte v roku 1996 zvláštny výbor parlamentu oslobodil od viny a zastavil vyšetrovanie. Dodnes mnohí Poliaci tvrdia, že zavedenie stanného práva zabránilo väčšej tragédii.
Od minulého roka však 13. december už nie je len dňom spomienky na vyhlásenie výnimočného stavu. Jaruzelského bývalý stranícky kolega – premiér Miller – totiž vtedy v Kodani dokončil vyjednávania s Európskou úniou a otvoril tak Poľsku dvere do únie.
Zajtra – odvolanie Mussoliniho
